Martin na bielom koni priniesol jemný snehový poprašok, ale až na Luciu sa Perinbaba vyšantila a vytvorila súvislú snehovú pokrývku. Pre zamestnaného človeka je poľovačka v zimnom období problematická. Keď ráno odchádzam do práce je tma, keď sa vraciam tiež už toho svetla nie je veľa. Ešteže aspoň cez víkend môžem do lesa vybehnúť. A tak som sa s kamarátom Mirom dohodol, že skúsime prispieť k plneniu plánu lovu vysokej počas víkendových dní.

            Keď som ráno pred šiestou s ledva rozlepenými očami pozrel na teplomer, striaslo ma od zimy. Na okne desať pod nulou, čiže reálne v revíri – 12 až -14 stupňov. To už nie je žiadna sranda. A tak som na seba prihodil ešte jednu vrstvu oblečenia. Nemali sme v pláne dlhú vychádzku. Kúsok za dedinou sa zvykla popásať črieda vysokej. No zaťahovala ešte za šera a tak bolo ťažké vyberať vhodného kusa na odstrel. Dúfal som, že na snehu bude možné lepšie rozoznať jednotlivé kusy.

„Kde ideme?“, miesto pozdravu hneď Miro vyzvedá čo som vymyslel. „Posadíme sa na posed na Nivách, ak tam nič nevyjde, presunieme sa pod Diel opáčiť mladiny pod vysokým napätím, prípadne sa prejdeme Uhliskom“, uspokojujem jeho zvedavosť. Prichádzajúc k posedu sme zbadali dve čriedy vysokej. Obe smerovali do úzkej, ale hlbokej dolinky zvanej Sakalášovo. Podarilo sa nám dostať sa na posed bez toho, aby sme vysokú zradili. Zver však zostávala na južnej strane dolinky, kde bolo menej snehu a tým pádom lepšie podmienky na pastvu. Vzdialenosť presahovala 200 m. Postupne sa zver presunula z lúky na spodok dolinky do krovín. „Tu už veľa vody nenamútime, skúsme pozrieť pod Diel“, štuchám Mira pod rebro nech sa už berie z posedu. Na koniec lúky musíme prekonať vzdialenosť takmer 400 m. Pod nami začína dolina Uhlisko a na jej druhej strane je už Diel. Tu zver žiadnu nevidíme a tak ešte raz skontrolujem Sakalášovo. Opäť sa na južný svah vyštveralo pár hladošov. „Neskúsime sa priblížiť cez krovie“?, nechce sa Mirovi ešte domov. „Vietor máme dobrý, sneh je sypký, nevrždí tak to môžeme skúsiť“, súhlasím s návrhom. Lúka na Nivách pripomína zrezaný trojuholník. Pri Sakalášove je široká 100 m, a pri Uhlisku až 200 m. Tak sme tých 200 m vyšľapali a vnorili sa do krovín. Sneh ešte nebol primrznutý k podkladu, tak sme na šikmom svahu poriadne rozhadzovali nohami. Našťastie sa to obišlo bez pádu. Na moje vyhliadnuté miesto sme sa dostali nepozorovane. Našiel som si vhodnú pozíciu pri rozkonárenom mladom smreku. Od zaľahnutej vysokej sme boli hádam ani nie na 50 m. „Miro, ty sa kúsok vráť, zíď na lúku a pober sa do Sakalášova, zdvihneš vysokú a ja ju budem mať ako na dlani“, dávam inštrukcie Mirovi.

Predrať sa cez kríky sa Mirovi nepodarilo najtichšie a tak vysoká zareagovala okamžite. Štrnásť či pätnásť kusov vysokej začalo nenáhlivo stúpať druhou stranou dolinky. Vyhliadol som si jednu jeleničku, ktorá kráčala trochu bokom, zamieril a čakal, kedy postojí. Vysoká nevedela čo spôsobilo hluk v jej blízkosti a tak zastala a pátrala po narušiteľovi. Zastala aj moja jelenička. Zapózovala otočená pekne bokom. Napriek tomu, že po výstrele jelenica neznačila zásah, zreteľne som počul plesknutie strely pri náraze na jej telo. Črieda po výstrele zbehla späť do dolinky. Tu sa otočila a po vrstevnici utekala od nás. Nebol problém nájsť kvapky farby na snehu rozoranom stopami zveri. „Farbí na obidve strany, nebude ďaleko“, podávam správu Mirovi, ktorý sa vymotal z krovín a blížil sa ku mne. Našťastie som sa nemýlil. Jelenička ležala na spodku dolinky zakliesnená v mladej lieske. I keď jelenička bola strelená v lieskovom poraste, Miro si dal dú námahu a vastúpal vyššie, aby zálomky boli, ako sa patrí, z vetvičiek zeleného smreka.