Poľovnícka zoológia a biológia

II/1 a, Zver a poľovnícke rozdelenie zveri

Pod zverou rozumieme tie druhy voľne žijúcich živočíchov, ktoré ako zver cituje zákon o poľovníctve v znení neskorších predpisov. V súčasnosti platí výpočet zveri podľa § 19 zákona č.23/1962 Zb. o poľovníctve doplnený vyhláškou MPVž SR č.172/1975 Zb..

Poľovnícke rozdelenie zveri je taktiež uvedené v § 19 zákona č.23/1962 Zb. o poľovníctve. Zver sa delí na zver úžitkovú a zver škodlivú. Zver úžitková i zver škodlivá sa delí na zver srstnatú a zver pernatú. V poľovníckej praxi rozdeľujeme ešte zver na zver veľkú a na zver malú. Takéto delenie však zákon nepozná.

Poľovnícke delenie zveri zohľadňuje ľudské, teda koristnícke kritériá a neberie zreteľ na postavenie jednotlivých druhov v ekologickom systéme, na vzťahy druhov vo vzájomenj väzbe na prostredie. Keďže všetky druhy zveri museli byť zaradené do niektorej takto vytvorenej kategórie vo viacerých prípadoch je toto zaradenie umelé.

Súčasné delenie zveri v zmysle citovaného § 19 zákona o poľovníctve je pri súčasných trendoch nazerania na vzťah človeka k prírode a k voľne žijúcim živočíchom vo svete prežité a z výchovného hľadiska modernému poľovníctvu neprospieva.

Delenie zveri:

• Zver itkov srstnat vek: jele (prslunci rodu Cervus), daniel kvrnit, srnec hrny
  (pasrnec) prslunci rodu Odocoileus, los, kamzk vrchovsky, kozoroec horsk, koza be-
• Zver itkov srstnat mal: svi vrchovsk, zajac pon, krlik div, je obyajn.
• Zver itkov pernat vek: drop fzat, tetrov hluch, morka div.
• Zver úžitková pernatá malá: tetrov holniak, jariabok, bažant (príslušníci rodu Phasianus,
  Syrmaticus, Chrysolophus, Gennaeus), jarabica poľná, holub hrivnák, holub plúžik, hrdlička
  záhradná, hrdlička poľná, sluka lesná, močiarnica mekotavá, drozd čvíkotavý, lyska čierna,
  hus (príslušníci rodu Anser), bernikla (príslušníci rodu Branta), kačice (príslušníci podčeľade
  Anatidae), kuropta červená, kuropta horská.
• Zver kodliv srstnat vek: medve hned, rys ostrovid, vlk obyajn.
• Zver škodlivá srstnatá malá: mačka divá, líška obyčajná, kuna lesná, kuna skalná, psík
  medviedikovitý, tchor obyčajný, tchor stepný, lasica obyčajná, lasica hranostaj, vydra riečna,
  jazvec obyčajný, veverica obyčajná, ondatra pižmová, syseľ obyčajný, chrček.
• Zver kodliv pernat vek: orol (prslunci rodu Aquila), kriak ryborav, vr skaln.
• Zver kodliv pernat mal: jastrab lesn, jastrab krahulec, myiare, kaa moiarna, kaa

  volavka popolav, kormorn vek, potpka chochlat, ajka smejiv, vrana tlav, havran
  pon, straka iernozob, sojka kriekav, kavka tmav.

 

b, Krkavcovité vtáky – biológia

Medzi krkavcovité vtáky v našej avifaune patrí krkavec čierny, vrana túlavá, straka čiernozobá, havran poľný, kavka tmavá, sojka škriekavá, škriekavec zlovestný, čavka žltozobá a orešnica perlavá. Z nich krkavec čierny, škriekavec zlovestný, čavka žltozobá a orešnica perlavá nie sú zverou. Vrana túlavá má dva poddruhy a to vranu túlavú východoeurópsku (šedivka) a vranu túlavú západoeurópsku (čierna).

Hniezdit začínajú koncom zimy a začiatkom jari. Krkavce sa zvyknú nanášať už vo februári. Hniezdia raz do roka, po zničení hniezda mávajú náhradné hniezdenie. Havrany a kavky hniezdia v kolóniách, ostatné druhy solitérne. Všetky druhy kŕmia mláďatá živočíšnou potravou, u väčšiny prevláda živočíšna potrava aj u dospelých. Uchyľujú sa k plieneniu hniezd, najmä vrany, krkavce a straky. Vynikajú mimoriadnou inteligenciou a adaptabilitou. Hniezdia na stromoch, krkavce a kavky aj na skalách.

 

c, Rozdiel medzi parohom a rohom

Paroh i roh patria medzi sekundárne pohlavné znaky raticovej prežúvavej zveri. Parohy nosia okrem sobov iba samce. Rohy rastú taktiež samčom, u zveri kamzičej aj samiciam. U niektorých druhov zveri (muflónia) v malom percente sa vyskytujú aj u samíc. U samíc sú rohy vždy podstatne slabšie, ako u samcov.

Paroh i roh vyrastajú na čelových kostiach. Paroh (obr.10) je kostný útvar, ktorý vyrastá z pučnice na čelovej kosti, každoročne sa vyvíja a po určitej dobe sa od pučnice oddelí a odpadne, aby uvoľnil miesto novému parohu. Jeho vývoj je časovo ohraničený, podmienený je faktormi z ktorých významným je intenzita slnečného žiarenia a regulovaný je hormonálnymi zmenami. Počas rastu je pokrytý kožou prestúpenou cievami a prebieha v ňom viacero zložitých osifikačných procesov. Roh (obr. 11) rastie na báze kostného výrastku čelovej kosti. Roh je rohovina (metamorfovaná koža) a rastie zo základne rohu na čelovej kosti po celý život jedinca. Po násilnom strhnutí sa v pôvodnej podobe neobnovuje.

 

II/2      a) Raticová zver – morfológia a rozdelenie

        Raticovou zverou nazývame tie druhy zveri, ktorým sa vo fylogenetickom vývoji zredukoval počet prstov na všetkých končatinách na 4 a posledný článok každého z nich je pokrytý rohovinovou raticou- kopýtkom. Táto zver našľapuje na prstč.3ač.4. Prsty č.2 a č.5 označujeme ako paratice, sú kratšie. Prvý prst atrofoval Z hľadiska zoologickej systematiky sa jedná o párnokopytníky. Nepárnokopytníky medzi našou zverou nemajú zástupcu. Raticová zver sa podľa stavby zažívacieho traktu delí na prežúvavú a neprežúvavú. Všetky druhy raticovej zverí patria podľa zákona o poľovníctve (§ 19) medzi veľkú srstnatú zver. Zo zveri neprežúvavej u nás žije zver diviačia, zo zveri prežúvavej z druhov pôvodných zver jelenia, srnčia, kamzičia, losia, z nepôvodných zver danielia, muflónia, koza bezoárová, ko­zorožec vrchovský. Z párnokopytníkov sa u nás vyskytuje zubor hôrny, ktorý podľa zákona nie je zaradený medzi zver. Koza bezoárová a kozorožec vrchovský i keď sú zaradené medzi zver sa v súčasnosti na Slovensku vo voľnej prírode nevyskytujú.

 

b, Jelenia zver – biológia a morfológia

Jelenia zver patrí medzi veľkú srstnatú úžitkovú zver. Je to zver pôvodná. V Európe žije niekoľko poddruhov, u nás sa vyskytuje jeleň obyčajný stredoeurópsky a jeleň obyčajný karpatský. Cudzie formy jeleňa a to ázijský maral a kanadský wapiti boli dovážané do zverníc. Hmotnosť jeleňa -I50-250 kg, jelenice - 80-150 kg. Parohy nosí iba samec. Dlhé sú asi 1 m, hmotnosť 8-12 kg. V chrupe má 34 zubov. Na rozdiel od ostatných jeleňovitých má jeleň v hornej čelusti očné zuby, ktoré sa nazývajú kelce a sú trofejou. Zo zmyslov má veľmi dobre vyvinutý čuch, ale i sluch a zrak. Má hnedosivé zafarbenie, stredoeurópska forma viac do hrdzavá, karpatská viac do sivočierna. Dospelým samčom sa vyvinie hriva, v podbruší majú pás čiernej farby. Na viacerých častiach tela má pachové žľazy Najznámejšie sú žľazy umiestnené pri oku - slzníky, medziraticové žľazy, prianálne žľazy. Párenie prebieha od polovice septembra do polovice októbra, nazýva sa rujou. Ruja prebieha v skupinách samíc - háremoch, ktoré ovláda najsilnejší jeleň. Pri správnej vekovej štruktúre sa k oplodneniu jelenie dostanú iba dospelé jelene. Slabšie jelene a dospieva­júce nazývame bočnými jeleňmi. Gravidita trvá 34 týždňov. Jelenica rodí v máji (júni) jedno mláďa. Jeleň spotrebuje denne až 20 kg zelenej hmoty. Vyžaduje preto poľovný revír s bohatou a pestrou vegetáciou. Pohlavne dospieva v tretom roku života. Chrup má vymenený vo veku 30 mesiacov.

 

  c, druhy divích kačíc vyskytujúcich sa na území SR

Potápavé kačice

Nakoľko zverou sú kačice z podčeľade Anatidae, aj potápavé kačice patria medzi zver. Pod potápavými kačicami rozumieme rod chocholačky - Aythye, ktoré majú na zadnom prste malú plutvičku - lalôčik a vyznačujú sa veľkou potápavoú schopnosťou. Do roku 1975 (podľa vyhlášky č.4/1965 sa mohla loviť chochlačka sivá).Patria sem chochlačka sivá, chochlačka vrkočatá, chochlačka bielooká a chochlačka morská. Delenie kačíc na potápavé a plávavé je laické - nevedecké delenie.

Plávavé kačice

Zverou sú kačice podčeľade Anatidae, ktoré sa v poľovníckom slangu nazývajú aj plávavými kačicami. Na rozdiel od chochlačiek nemajú na zadnom prste plutvičku. Patrí sem húska pestrá, kazarka hrdzavá, kačica divá, kačica úzkozobáková, kačica obojková, kačica mandarínska, kačica kosierkavá, kačica lyžičiarka, kačica ostrochvostá, kačica chrapkavá, kačica chrapľavá, kačica chripľavá, kačica hvízdavá. Z nich možno poľoval iba na kačicu divú.

 

II/3      a) Srnčia zver

Srnčia zver patrí medzi najpočetnejších zástupcov veľkej raticovej zveri na Slovensku. Vy­skytuje sa od nížin až po vysokohorské polohy, na lesných aj poľných po zemkoch. Hmotnosť 12 až 30 kg, letné zafarbenie tehlovočervené, zimné sivé, sivohnedé. Parohy nosí iba samčia zver. Párenie - ruja na rozdiel od jeleňa prebieha v pároch, nie v čriedach. Trvá približne od polovice júla do polovice augusta, v novembri dochádza k náhradnej ruji u neoplodnených samíc. Gravidita trvá 40 týždňov, avšak oplodnené vajíčko zostáva zahniezdené v maternici približne 20 týždňov v tzv. latentnom stave. U samíc, u ktorých dochádza k oplodneniu pri náhradnej ruji koncom novembra k latentnému stavu vo vývoji zárodku nedochádza a plod sa vyvíja hneď. Rodenie mláďat pripadá na koniec mája a začiatok júna, vyskytujú sa aj odchýlky. Samica rodí dve (1 až 3) mláďatá, ktoré hneď nenasledujú matku, ale asi dva týždne sú odložené v poraste. Srna ich dojčí 4 mesiace, i viac. Srnčia zver sa vie veľmi dobre prispôsobiť rôznym biotopom. V úživnejších podmienkach býva plánovaný vyšší počet srnčej zveri. Môže byť normovaná ako hlavný druh zveri v poľovných revíroch zaradených do oblastí pre chov srnčej zveri, alebo ako vedľajší druh zveri v poľovných revíroch zaradených do oblastí pre chov jelenej zveri, alebo ako poľná srnčia zver v oblastiach pre chov malej zveri. Srnčia zver vyžaduje prostredie s pestrou potravou. V priebehu dňa má niekoľko pastevných cyklov. Po väčšinu roka žije oddelene, začiatkom jesene sa zoskupuje do čried, sťahuje sa na zimné stanovištia, kde pretrváva do konca zimy. Presrsťuje dva razy do roka. Trpí mnohými chorobami a má veľa prirodzených nepriateľov. V chrupe má 32 zubov. Trvalý chrup má od 15 mesiacov života. Pohlavne dospieva v druhom roku.

              

b) Určovanie veku jelenej a srnčej zveri – živej a ulovenej

Odhad veku jelenej a srnčej zveri v prírode

Mláďatá jelenej zveri rozoznáme podľa veľkosti u jelenej zveri do jedného roka. U srnčej zveri približne do 8 mesiacov. U zverí samičej sa pri odhadovaní veku riadime veľkosťou, tvarom tela (čím je jelenica alebo srna staršia, pôsobí hranatejším dojmom, zvýrazňujú sa jej bedrové kosti), s vekom jeleniciam a srnám ovisuje brucho, podľa hrúbky krku, nasadenia hlavy, mladšie samice majú tenší krk, sú živšie, pohyblivejšie. U samcov i pokiaľ nemajú parohy posudzujeme vek podľa rovnakých kritérií. Hrúbka krku je výraznejším Znakom narastajúceho veku tak, ako pri samiciach. U starých jeleňov je výraznejšia hriva. Staršie jedince majú ovisnuté (senné) brucho a sú kľudnejšie. U samcov počas obdobia keď nosia parohy ľahšie posudzujeme vek podľa tvaru a veľkosti parožia. Dvojročné jelene a ročné srnce majú parohy ihličiaka (obr. 12 a 13). U jelenej zveri rozoznáme podľa veľkosti parohov pomerne ľahko troj a štvorročné jelene, u srnčej zveri dvojročné srnce už nasádzajú šestoráka, preto sa pri posudzovaní veku berú do úvahy viaceré znaky (obr. 14).

 

Odhad veku jeleňej a srnčej zveri podľa chrupu

Poznanie vývoja chrupu raticovej zveri má pre poľovníka veľký praktický význam, pretože podľa neho možno pomerne presne určiť vek jedinca. Jeleň má po narodení v mliečnom chrupe v každej polovici chrupu v hornej čeľusti jeden očniak, tri stoličky a v spodnej čeľusti 4 rezáky a tri stoličky. Zadná - tretia - stolička je trojdielna. Tieto stoličky nazývame čreňové zuby. Má teda 22 zubov, ktoré postupne vymieňa za trvalý chrup Mladý jeleň, ktorý vo veku niekoľkých mesiacov už konzumuje rastlinnú potravu rýchlo mliečny chrup opotrebováva. Vo veku jedného roka sa mu začínajú z pod mliečnych zubov tlačiť zuby trvalého chrupu a postupne začína výmena. Z rezákov postupuje výmena zo stredu k okrajom. Pri stoličkách postupuje výmena z predu dozadu. Ako vymení prvé črenovce, začína sa ujímať funkcie prvá stolička, ktorá je prvou trvalou stoličkou. Tretí črenový zub trvalého chrupu dorastá so šiestou stoličkou. Vo veku 30 mesiacov má jelenia zver mliečny chrup celkom vymenený chrupom trvalým. U srnčej zveri prebieha vývoj chrupu podobný spôsobom, ale trvá kratšiu dobu. V mliečnom chrupe má srnčia zver 20 zubov, chýba jej očniak v hornej čeľusti. Výmena mliečneho chrupu za trvalý začína už v 10 mesiaci života. 12 mesačné jedince majú vymené rezáky, prvé čreňové zuby, narastajú im štvrté stoličky. Vo veku 15 mesiacov chrup srnčej zveri ukončuje vývoj. V trvalom chrupe má jelenia zver 34 zubov a srnčia zver 32 zubov. U srnčej zveri sa vo väčšine prípadov (98%) nevyskytujú očné zuby v hornej čeľusti - kelce (obrázok číslo 31

c) Husi -biológia a etológia

Z husí sú zverou hus divá, hus siatinná, hus bieločelá, hus piskľavá, bernikla tmavá, bernikla bielobradá, bernikla čiernokrká, bernikla bielolíca. Z nich bernikle nemožno loviť. Na našom území je hniezdičom iba hus divá, je z husí najväčšia. Hmotnosť 3-4 kg, žije monogamne, hniezdi na rybníkoch, nanášala sa aj popri väčších riekach na zemi, i v hlavatých vŕbach. Na vajciach sedí 28 dní, mláďatá vodí samica, pritom samec rodinu neopúšťa.Vo veku 3 mesiacov už lietajú, zdržujú sa však stále s rodičmi. Potrava je zväčša rastlinného pôvodu.

 

II/4      a) Diviak lesný - biológia a etológia

Je jediným zástupcom neprežúvavej raticovej zveri. Hmotnosť sa pohybuje podľa pohlavia a veku, ročného obdobia aj cez 200 kg - u samcov, u samíc 80-150 kg. Párenie prebieha od novembra do februára, nazývame ho chrutie. Pohlavne diviačia zver dospieva do jedného roka života, samice už v 6 mesiaci. Gravidita trvá 120 dní, samica rodí 4-8 mláďat od februára do apríla, v hniezde, ktoré si pripraví na tichom mieste . Tu mláďatá odkladá, keď ide na pašu. Mláďatá sa s matkou zdržiavajú pomerne dlho, niekedy aj v druhom roku života. Diviačia zver je zverou čriedovou. Žije na celom území štátu, prispôsobí sa najrozličnejším podmienkam. Otvorenú krajinu neobľubuje, navštevuje ju iba keď hľadá potravu v poľných kultúrach. Diviačia zver vyhľadáva potravu spoločne. Je všežravá, konzumuje všetko, časti rastlín, hmyz, myši, plieni hniezda, zbiera mláďatá zveri (srnčatá), s obľubou navštevuje lány kukurice, žerie však aj ďatelinu a lucerku. Potrebuje veľa vody, rada sa bahní. Podľa veku rozoznávame diviačatá, do veku 1 roka, lanštiaky, do veku dvoch rokov a zver dospelú. V chrupe má 44 zubov. Chrup jej dorastá v 30-tom mesiaci života.

 

Vývoj chrupu diviaka

Poznať vývoj chrupu u diviaka je pre poľovníka veľmi dôležité, pretože podľa neho dokáže pomerne presne určiť vek diviaka. Diviačia zver, ako zver raticová neprežúvavá má v chrupe rezáky aj v hornej čeľusti a má 4 črenové stoličky (obr. 32). Diviaca má v chrupe na každej strane po tri rezáky, jeden očný zub a štyri črenové zuby. Výmena zubov u diviačaťa začína v 10-12 mesiaci života výmenou vonkajších rezákov. Pokračuje výmenou očniakov a vnútorných rezákov. Zároveň začína vymieňať črenové zuby a začínajú rásť zadné stoličky. Vo veku 22 mesiacov má diviak vymenené všetky rezáky. Zadné stoličky dorastajú a postupne sa vymieňajú črenové zuby za trvalé stoličky. Vývoj chrupu sa ukončuje približne vo veku 30 mesiacov dorastením poslednej siedmej stoličky a výmenou štvrtej črenovej stoličky. Očné zuby, ktoré diviakovi rastú po celý život sa začnú vzájomne otierať približne vo veku 24 mesiacov.

b) Plávavé kačice - biológia a etológia

Zverou sú kačice podčeľade Anatidae, ktoré sa v poľovníckom slangu nazývajú aj plávavými kačicami. Na rozdiel od chochlačiek nemajú na zadnom prste plutvičku. Patrí sem húska pestrá, kazarka hrdzavá, kačica divá, kačica úzkozobáková, kačica obojková, kačica mandarínska, kačica kosierkavá, kačica lyžičiarka, kačica ostrochvostá, kačica chrapkavá, kačica chrapľavá, kačica chripľavá, kačica hvízdavá. Z nich možno poľoval iba na kačicu divú.

 

c) Pravý a nepravý zimný spánok

Zo zveri spí zimným spánkom medveď, jazvec, psík medviedikovitý, jež, syseľ, chrček a svišť. Pravým zimným spánkom spia hlodavce a hmyzožravce, teda jež, svišť, syseľ a chrček. Pri pravom zimnom spánku poklesnú fyziologické pochody v organizme, zníži sa látkový me­tabolizmus, telesná teplota až na 4°C, tep srdca, jedinec vyzerá ako bez života. Keď ho vyberieme z brlohu, nejaví známky života, nie je pri vedomí. Nepravý zimný spánok, ktorým spia šelmy, teda medveď, jazvec, psík medviedikovitý, prebieha . pri plnom vedomí jedinca. Jedinec sa uchýli do brloha, v ktorom trávi obdobie nedostatku potravy, pričom občas brloh opustí, aby sa zbavil trusu. Pri vyrušení ja aktívny. Žije zo zásob tuku, ktoré si nazhromaždil v čase vegetácie.

 

II/5      a) Muflónia zver - biológia a etológia

Muflónia zver je jediným druhom divo žijúcej ovce na našom území. Nie je pôvodnou zverou, pochádza zo stredomoria, kde sa vyskytovala na ostrovoch Korzika a Sardínia. Na Slovensko sa dostala po prvý raz do zvernice pri Jelenci okolo roku 1860 a o dvadsať rokov sa dostal do voľnej prírody v pohorí Tríbeč. Silné samce - barany majú hmotnosť do 50 kg, samice do 30 kg. Zafarbené sú hnedo-čierno s veľkým svetlým sedlom pri samcoch. Samice sú hnedo-sivé, sedlo im chýba. Barany, ktorým sedlo chýba nepatria do iného poddruhu, ako sa pôvodne myslelo. Trofejou muflónej zveri sú rohy, ktoré narastajú samčom a v malom percente aj samiciam, ale v tom prípade sú omnoho slabšie. Rohy majú u dospelých baranov dĺžku do 90 cm. Párenie muflónej zveri prebieha v novembri (ruja). Ruja prebieha v čriedach, kde barany vzájomne súperia. Gravidita trvá 21-22 týždňov. Mláďatá sa rodia v apríli a na rozdiel od iných druhov prežúvavej zveri už po niekoľkých hodinách nasledujú matku. Muflónka rodí jedno, alebo dve mláďatá Na potravu je táto zver nenáročná. Náročnejšia je na klimatické pomery. Trpí vysokým snehom. Je potravou pre veľké šelmy. Trpí mnohými parazitmi, ako ostatná prežúvavá zver.  Na Slovensku by sa malo chovať asi 4 tisíc kusov muflónej zveri. Najkvalitnejšie populácie na svete sa nachádzajú v Česku.

 

b) Holubovité vtáky - biológia a etológia

Z holubovitých vtákov, ktoré sa u nás vyskytujú je to holub hrivnák, holub plúžik, hrdlička divá a hrdlička záhradná. Podľa zákona o poľovníctve všetky patria medzi zver, ale poľovnou zverou je iba holub hrivnák a hrdlička záhradná. Holub hrivnák je z našich holubovitých najväčší, má hmotnosť do 500 g. Holub plúžik má hmotnosť 250-300 g, hrdlička divá 150 g a hrdlička záhradná 200-250 g. Poľovník ich musí rozoznať aj za letu. Krajné ručné krovky holuba hrivnáka na krídlach sú bielo zafarbené, čo je z diaľky zreteľne vidieť. Holub plúžik nemá v zafarbení výrazné kresby, je sivomodravo zafarbený. Najpestrejšie je zafarbená hrdlička divá. Hrdlička záhradná je svetlejšie, alebo tmavšie hnedosivá s tmavým prúžkom na krku. Všetky holubovité znášajú v znáške dve vajcia bielej farby. Hniezdia 3 až 5 krát do roka. Skromné hniezda si stavajú na stromoch, okrem plúžika, ktorý sa nanáša v bútľavinách stromov. Všetky druhy okrem hrdličky záhradnej sú sťahovavé. Hrdlička záhradná hniezdi v intraviláne ľudských sídiel. Do našich zamepisných šírok prenikla až od polovice 20-teho storočia. Predtým sa u nás nevyskytovala. Všetky druhy sú zimožravé. Sú potravnou základňou pre mnohé druhy predátorov zo srstnatej i pernatej dravej zveri a krkavcovitých vtákov. Majú chutnú divinu, ktorá sa pre ich malú početnosť nevyhľadáva. Stavy holubovitých u nás za posledných 30 rokov značne poklesli.

 

c) Biologické zásady času ochrany a lovu zveri

Zákonodarca, alebo orgán štátnej správy, ktorý stanovuje čas lovu a čas ochrany lovných druhov zveri berie do úvahy veľa faktorov. Biologické zásady patria medzi ne. Spočívajú v prispôsobení času ochrany a času lovu biologickým potrebám zveri, ochrany počas párenia, počas gravidity samíc, počas dojčenia a starostlivosti o mláďatá, počas obdobia núdze o potravu, počas zníženej kondície zveri, počas obdobia, kedy samce jeleňovitých nemajú vyzretú trofej, naopak čas lovu je umožnený pred obdobím párenia, aby človek mohol realizovať výberkový odstrel, čím vlastne vykonáva selekciu v populácii zveri za neprítomnosti predátorov (veľké šelmy). Pri niektorých druhoch (jeleňovité) je zasa tradíciou lov počas párenia zveri - ruje. Mláďatá sa umožňuje loviť v období, keď sú dostatočne vyspelé a poskytujú úžitok vo forme diviny. Typickým príkladom zohľadnenia biologických zásad pri čase ochrany a lovu je čas ochrany a lovu u srnčej zveri.

 

II/6      a) Danielia zver – biológia a etológia

Danielia zver je nepôvodným druhom raticovej prežúvavej parohatej zveri. Jej domovinou je stredomorie a Malá Ázia. Na Slovensku ju v prvej polovici 19.storočia chovali vo viacerých zverniciach, odkiaľ ju vypúšťali do voľnej prírody. Je hnedočerveno zafarbená so svetlými fľakmi. Samec má hmotnosť do 100 kg, samica asi 60 kg. Trofej - parohy, lopatovitého tvaru narastajú iba samčom. Ruja má podobný priebeh, ako ruja jelenej zveri. Daniele sa ozývajú chŕkaním. Počas ruje sa danielice zdržiavajú v skupinách (háremoch), ktoré si privlastňuje najsilnejší samec. Ruja prebieha v októbri. Gravidita trvá 31-32 týždňov. Danielica vrhá v júni (1-2) mláďa. Kojí ho 4 mesiace. Danielice dospievajú pohlavne vo veku 1 roka, daniele vo veku 2 roky. Parohy zhadzujú v apríli. Parohy podľa tvaru nazývame: ihličiak (2 ročný), vareškár (3-ročný) a lopatár. Najkvalitnejšia populácia na svete sa nachádza v Maďarsku. Na Slovensku žije asi 4000 kusov danielej zveri. Je nenáročná na prostredie, nevystupuje do takých nadmorských výšok, ako zver jelenia. Obľubuje listnaté lesy.

 

b) Sluka lesná - biológia a etológia

Z čeľade slukovitých sa na Slovensku vyskytuje okolo 11 druhov vtákov. Z nich zverou je sluka lesná a močiarnica mekotavá. Poľovným druhom je však iba sluka lesná. Je pôvodným druhom zveri. Samec aj samica sú zafarbené rovnako hnedo s jemným mimikrovým tieňovaním a pásikmi. Hmotnosť má 250-350 gramov. Typická je zobákom dlhým 67-85 mm. Patrí medzi bahniaky, ktoré žijú v lesnom prostredí. Dlhým zobákom vyťahuje červy a hmyz zo zeme. Hniezdi takmer vo všetkých našich pohoriach. Hniezdi na zemi, samica znáša ako väčšina bahniakov 4 vajcia hruškovitého tvaru, hnedej farby, na ktorých sedí 22-24 dní. Mláďatá sú nekŕmivé, samica ich vodí 5 týždňov. Hniezdi raz do roka,pri zničení hniezda má náhradnú znášku. Zvláštnosťou u sluky lesnej je spôsob párenia. Sluka žije polychondricky (podobne aj kukučka). Samica sa pári s viacerými samcami už v čase ťahu. Samec sa o mláďatá nestará. Aktívna je za súmraku, na svitaní a v noci. Počas jarného (ahu je možný u nás jej odstrel. Je sťahovavá. Zimuje v stredomorí, kde ju vo veľkých počtoch rôznymi spôsobmi lovia. Ú nás je povolený lov na večernom, alebo rannom ťahu, pri ktorom sa na 10 samcov odstrelí 1 samica, pretože samce vyletujú ešte za svetla, kým samice sedia na 2emi. Z toho dôvodu sa nepovažuje lov na večernom a rannom ťahu pre populácie za škodlivý. Stavy slúk na Slovensku za posledných 30-50 rokov veľmi silne poklesli

 

c) Jazvec lesný - biológia a etológia

Jazvec je našou najväčšou lasicovitou (kunovitou) šelmou. Je lovnou zverou, zaradený je medzi srstnatú škodlivú zver. Jazvec má hmotnosť 6 až 18 kg podľa pohlavia a ročného obdobia, teda kondičného stavu, ktorý závisí na ročnom období. Je to typický nočný živočích, málokedy je aktívny počas dňa. Na predných nohách má dlhé pazúry, podľa ktorých ľahko rozoznáme jeho stopu. Predné končatiny má uspôsobené na hrabanie. Má bielu hlavu s dvomi pozdĺžnymi tmavými pásmi po jej bokoch. Vrchnú stranu tela má hnedkavosivú, spodnú čiernu. Jazvece žijú v brlohoch, ktorých chodby bývajú často pospájané do hradov a dlhé aj niekoľko desiatok metrov. V rozmnožovaní jazveca sú ešte nejasnosti. Pári sa od januára do októbra. Mladšie jedince v januári až júni, staršie v auguste až októbri. V tom čase sa samce túlajú pomerne ďaleko. Gravidita trvá 7-8 mesiacov, z čoho časť pripadá na latentné štádium, kedy sa plod nevyvíja. Mláďatá sa rodia koncom zimy vo februári v brlohu. Oči sa im otvárajú po mesiaci. Samica ich kojí dva mesiace. Mláďatá však zostávajú so samicou až do budúceho roka. Spoločne chodia hľadať potravu. Jazvec, hoci je šelmou, konzumuje živočíšnu i rastlinnú potravu. Žerie semená a plody rastlín, obilie, kukuricu, hrozno, najrozličnejší hmyz, larvy, zdochliny, plieni hniezda vtákov a cicavcov, žerie zemné hlodavce a podobne. Na zimu sa mu pod kožou, najmä na chrbtovej strane utvorí hrubá vrstva tuku, z ktorej jazvec čerpá energiu počas zimného spánku. Zimný spánok je nepravým zimným spánkom. Trvá od novembra do marca v závislosti na počasí. Za teplých dní počas zimy vychádza z brloha, čistí sa a opäť zalieza do brloha. V marci, ešte na snehu, môžeme pozorovať jeho aktivitu. Jazvec nemá prirodzených nepriateľov z radu šeliem, alebo dravcov. Najviac mu škodí človek bezdôvodným ničením, vykopávaním brlohov a pod. Veľmi mu škodia akcie na trávenie krkavcovitých vtákov predkladaním otrávených vajec. Trpí mnohými chorobami, vonkajšími aj vnútornými parazitmi. Trpí prašivinou, z nebezpečných parazitov trichinelou, z vírusových nákaz besnotou a mnohými inými chorobami.

 

II/7      a) Zajac poľný - biológia a etológia

Zajac poľný je našou najproduktívnejšou malou zverou a patrí medzi najproduktívnejšie a najúžitkovejšie druhy zveri vôbec. Má veľmi vyhľadávanú divinu, cenená je jeho koža, srsť i kožušina, preto je tomuto druhu zveri nielen u nás, ale aj inde vo svete venovaná nadpriemerná pozornosť. Zajac poľný je hnedo zafarbený. Výrazným znakom je čierne zafarbenie na zadnej strane ušnice. Veľkostné ani farebné rozdiely medzi samčom a samicou nie sú. Zajačia zver má hmotnosť priemerne 3-4 kg, v závislosti od veku, kondície, zdravotného stavu a ročného obdobia a podobne. Zajačia zver sa vyskytuje na celom území Slovenska na poľnohospodárskej pôde aj v lesných kultúrach do nadmorskej výšky 1400 metrov. V nížinných oblastiach majú zajačie populácie vyššiu hustotu ako v pahorkatinách. Párenie zajaca nastáva v nížinách za priaznivého počasia už začiatkom zimy po zimnom slnovrate. Mláďatá, ktoré sa narodia z tohoto párenia podľahnú chladu a vlhkú v priebehu zimy. Spontánne párenie nastáva koncom zimy vo februári. Samica je gravidná 42 dní. V marci vrhá mláďatá, pre ktoré nepripravuje hniezdo. Vrhne ich alebo do závetria v brázde, v kope hnoja, slamy, sena, pri stohu, alebo v trse buriny. V prvom vrhu sú obyčajne 2-3 mláďatá. Mláďatá z prvého vrhu sú dôležité pre vývoj zajačej populácie, pretože samičky z tohoto vrhu dosahujú pohlavnú zrelosť v auguste a samé môžu v septembri vrhnúť mláďatá. Veľká časť týchto mláďat hynie, a to vplyvom nepriaznivého počasia (premočením sa a prechladnutím), pri jarných poľnohospodárskych prácach (marcová kultivácia pôdy, sejba, ošetrovanie ozimín a podobne), ale aj vplyvom predátorov. Druhý vrh pripadá na máj - jún, v ktorom bývajú obyčajne 4 mláďatá, ale aj viac. Nakoľko počasie je v tomto období priaznivé, porasty kultúr poskytujú dostatočný úkryt, tento vrh zabezpečuje najväčší podiel ročného prírastku populácie. Tretí vrh býva v auguste - septembri. Početne je opäť slabší 2-3 mláďatá a napriek tomu, že prostredie je v tomto období priaznivé, zajace do jesene fyzicky nedorastú, nie všetky sa dokážu zásobiť dostatočnou zásobou tuku, v nepriaznivých zimných mesiacoch tento vrh najviac trpí a má najvyššie straty. Okrem toho sa zajačice paria aj v čase keď sa už embryá nachádzajú v maternici, teda pred ich narodením. V tom období môže dôjsf k plnohodnotnému oplodneniu. Stav, keď samica nosí plody rôzneho veku nazývame super - fetáciou. Tento jav sa dokázal ešte u niektorých iných druhov hlodavcov (u králika divého nie). Zajac je na prostredie nenáročný, ale potrebuje mať zabezpečené dostatočné množstvo potravy v žiadúcej štruktúre, čo pri súčasnom spôsobe hospodárenia na ornej pôde vždy nenájde. Kritické obdobie nedostatku potravy je začiatkom leta, po kosbe obilovín a v jeseni po zbere okopanín. Vzhľadom na to, že zajac má akčný rádius do 1 km veľká výmera honov mu nevyhovuje. Vyžaduje pestrú potravu, ktorú mu môžeme zabezpečiť poľovníckymi políčkami, alebo prikrmovaním. V zimnom období treba zajačiu zver prikrmovať. Zajacovi sa venuje aj výskum. Zisťujú sa stále nové poznatky o živote a nárokoch zajačej zveri. Zajačia zver veľmi trpí chemickou ochranou rastlín. Dochádza ku kumulácii reziduí chemických prípravkov v orgánoch zajacov, k deformáciám niektorých orgánov a k neplodnosti. Pôsobením dusičnanov a dusitanov v potrave dochádza ku zmenám v krvi, hemoglobín sa premieňa na methemoglobín, ktorý neviaže kyslík. Fyziologické hladovanie v jesennom období spôsobuje oslabenie organizmu, zvýšenú náchylnosť na ochorenia a zvýšený úhyn. Pri správnom hospodárení je dôležité, aby sme dokázali dopredu odhadnúť, na ktorých plochách poľovného revíru dochádza k akým stratám a podľa toho usmerňovali aj odlov zajacov v jednotlivých častiach poľovného revíru, často práve vysokým odlovom zabraňujeme dosiahnutiu žiadúcej hustoty zajačej zveri v poľovnom revíri. Cieľom poľovníckej organizácie bolo produkovať z jedného ha priemerne 0,5 kg zajačej diviny. V produkčných oblastiach s vysokou mierou starostlivosti o zajačiu zver dokázali produkovať jedného zajaca z každého hektára, teda 3-4 kg. Zajačia zver spôsobuje škody iba ohryzom, ktoré sú zanedbateľné. Zajac má veľa nepriateľov, zo strany človeka, agrotechniky, túlavých psov, dravej zveri a chorôb. V ekologických systémoch bol vždy zdrojom potravy pre dravú zver. Z toho dôvodu si zachoval vysokú rozmnožovaciu schopnosť a adaptabilitu k prostrediu.

 

b) Kamzíčia zver – biológia a etológia

Je našou pôvodnou zverou. V minulosti ju lovili, dnes nepatrí medzi lovné druhy zveri, požíva celoročnú ochranu. Má pieskovohnedé zafarbenie s tmavým pásom po chrbte. Brucho a hlavu má žltobielu s hnedým pásom po stranách hlavy, ktorý sa tiahne od uší a rohov cez oči. V zimnej srsti je tmavohnedý. Kamzík vrchovský má hmotnosť 20-40 kg. Na hlave má rožky, tzv. zvráteného tvaru, ktoré vyrastajú na čelových kostiach samčom í samiciam. U obidvoch pohlaví majú rovnaký tvar, ale pri samiciach sú slabšie. Obýva Vysoké Tatry. Populácie v iných oblastiach Slovenska Nízke Tatry, Veľká Fatra - nie sú pôvodné a patria k inému poddruhu (pôvodom z Álp). Početnosť kamzíkov na Slovensku pravdepodobne nepresiahla 1500 kusov. Dnes je populácia kamzíka vrchovského vo Vysokých Tatrách v silnom regrese a je ohrozená turizmom a pytliactvom. Pôvodný typ kamzíka vrchovského obýva vysokohorské pásmo kosodreviny a skál nad pásmom lesa. Introdukované populácie žijú v lesnom prostredí. Kamzičia zver je zverou čriedovou. Ako u ostatných párnokopytníkov čriedu vedie staršia skúsená samica. Ruja prebieha v novembri a decembri. Gravidita trvá 180 dní. Mláďatá sa rodia v máji a júni v počte jedno, zriedkavejšie dve. Mláďatá sú dojčené 6 mesiacov. Od dvoch mesiacoch sa živia aj rastlinnou potravou. V chrupe majú 32 zubov. Pohlavne dospievajú ako 15 mesačné. Živa sa dostupnou skromnou vysokohorskou ve­getáciou, často aj ihličím. Obľubujú soľ a minerálne lizy. Môžu sa dožif 20 rokov. Z predátorov sa stávajú korisťou veľkých šeliem, mláďatá môže ohroziť orol skalný. V prostredí, kde vegetačné obdobie trvá približne 6 mesiacov v roku dokáže táto zver veľmi úspešne vzdorovať hladu. V nepriaznivom počasí sa aj niekoľko dní nepohne z jedného miesta.

 

c) Psík medvedikovitý, medvedík čistotný, šakal zlatý – biológia a etológia

Psík medvieďikovitý – Obdobie párenie marec. Dĺžka gravidity 62 dní, Samica vrhá raz do roka 6-8 mláďat. Hmotnosť jedinca 4-5 kg. Počet zuboc v chrupe u dospelého jedinca 42. Je to nepôvodný druh. Loví sa po celý rok. Je to zimný spáč.

 

II/8      a) Králik divý - biológia a etológia

Králik divý rovnako ako zajac patrí medzi dvojitozubce, so zdvojenými rezákmi v hornej čeľusti. Patrí medzi poľovnú zver. Má sivé zafarbenie, na stehnách šedé, na bokoch hnedé, za ušami hrdzavú škvrnu. Pohlavný dimorfizmus nie je znateľný. Hmotnosť má 1,3-2 kg, priemerne 1,2-1,5kg. Žije spoločensky v kolóniách. Vyhrabáva si nory v ľahkej pôde dlhé niekoľko metrov. Nory sa často prepletajú do tzv. hradov. Králiky divé sú menej početné ako zajace, sú teplomilné, obývajú nížiny, hypsometricky nevystupujú nad 700 metrov nad morom. Obývajú lúky, pasienky, ruderálne plochy, okolie riek a potokov, ornej pôde sa vyhýbajú. V predhoriach obsádzajú úvozy, výslnné stráne. Vyhľadávajú piesčité pôdy. Pôvodnosť králika divého na Slovensku sa v literatúre spochybňuje. Isté je, že v minulých storočiach králika lovili vo veľkých množstvách kvôli obľúbenej divine. Králik divý sa rozmnožuje od februára do júla. V kolóniách existuje hierarchia. Udáva sa, že žijú v pároch. Gravidita trvá 30 dní. Samica vrhá tri razy do roka 4-8 mláďat. Mláďatá vrhá v hniezdnej nore, dlhej asi 1 meter, na konci ktorej vyhrabe komôrku, v ktorej urobí z vlastnej srsti hniezdo. Mláďatá sa rodia holé a slepé. Oči sa im otvárajú na 12 deň. Samica ich dva razy za deň dojčí. Keď ich opúšťa, vchod do hniezdnej nory zahrabe. Po mesiaci necháva vchod otvorený a mláďatá vychádzajú von na pašu. Pohlavne dospievajú ako 6 mesačné. Vo vhodných podmienkach sa dokážu rýchle rozmnožiť. Majú však množstvo nepriateľov. Slúžia za potravu všetkej dravej srstnatej a pernatej zveri. Líšky i túlavé psy čuchom nachádzajú hniezdne brlohy a plienia ich. Trpí mnohými nebezpečnými nákazami, z ktorých treba spomenúť myxomatózu, králičí mor, vonkajšie parazity, (blchy) i vnútorné parazity (kokcidióza, pásomnice a p.) Do roku 1975 sa strieľali celoročne dnes majú čas ochrany.

 

b) Lasica myšožravá a hranostaj čiernochvostý -  biológia a etológia, rozpoznávacie znaky

Lasica obyčajná, i lasica hranostaj sú príslušníkmi čeľade lasicovitých, patria medzi zver s celoročnou ochranou. Biologicky sú veľmi príbuzné a majú mnoho spoločných znakov. Obidva druhy majú valcovitý tvar tela, krátke nohy, stredne dlhý chvost (obr. 16), sú mimoriadne krvilačné, mrštné, vedia šplhať po stromoch a majú rovnaké metódy zaobstarávania si potravy, ako aj rovnakú potravnú základňu. Obidva druhy sú rozšírené v celej Európe (lasica okrem írska). Rozdielne sú vo veľkosti a v sfarbení hoci rozdiely sú minimálne. Hmotnosť hranostaja je 150-350g, lasice obyčajnej 45-160 gramov. V letnom šate sú obidva druhy tmavogaštanové a škoricovohnedé s bielym bruchom. Hranostaj obyča­jný má tretinu chvosta čiernej farby. V zimnej srsti je hranostaj bielej farby, okrem čierneho konca chvosta. Lasica je v zimnej srsti rovnakej farby ako v lete. Časť našej populácie, zvlášť vo východnej časti územia ako i populácia severnej Európy má v zimnej srsti biele zafarbenie. Obidva druhy žijú v podzemných dierach, kopách kamenia, zasahujú aj do ľudských sídiel. Paria sa na jar, majú 3-12 mláďat, živia sa najmä zem­nými hlodavcami. Pri dostatku potravy mávajú mláďatá dva razy do roka . Pri nedostatku potravy stavy hranostajov a lasíc klesajú. Vzhľadom ku svojej odvahe a krvilačnosti napadnú aj zver značne väčšiu od seba.

 

c) Vlk dravý - biológia a etológia

Zafarbenie vlka je sivohnedé s primiešaním čiernej farby a nenápadne hrdzavým nádychom na krku. Spodok tela je belavý. Vlk má hmotnosť 25-55 kg. Vlky žijú vo svorkách. Tie sa pred párením rozpadajú. Vlky sa paria v januári a februári. Vlčica je gravidná 63 dní. Pred vrhnutím mláďat si v plytkej diere pripraví brloh, v ktorom vrhne 4-6 vĺčeniec (3 až 12). Mláďatá cicajú 6 týždňov. Ako 4 týždňové začínajú dostávať natrávenú mäsitú potravu, ktorú im vlčica vyvrhuje zo žalúdka. Napriek tomu, že vlčica nepúšťa vlka k mláďatám, vlk rodinu neopúšťa a samici prináša potravu a pomáha pri love. Vlky majú silné sociálne cítenie a riadia sa prísnou hierarchiou. Vo svorke sa pári iba vedúci vlk a vedúca (najsilnejšia) vlčica. Ostatné vlky túto skutočnosť rešpektujú a pomáhajú mláďatám. Tento mechanizmus zabraňuje nadmernému množeniu vlkov. Prírastky - teda zdarná výchova mláďat - je limitovaná dostupnosťou potravy. Vlk je všežravá šelma s dominanciou mäsitej potravy. Jeho korisťou je najmä zver strednej a veľkej veľkosti, najmä zver raticová. V myších rokoch veľký podiel potravy pripadá na tieto hlodavce. V čase nedostatku potravy sa odvážia k ľudským sídlam a napádajú domáce zvieratá, najmä pri košarovaní. Napadnutie ľudí je veľmi zriedkavé. Vlky majú vrodený strach pred človekom. Dokážu sa však adaptovať aj v husto osídlenej krajine, ako je Slovensko. Súčasný výskyt vlka v slovenských revíroch je podmienený vysokými stavmi raticovej zveri, ktorá v období rokov 1970-1990 asi 2,5 násobne prekračovala normované stavy. Napriek škodlivosti na raticovej zveri sa dostalo vlkovi čiastočnej ochrany, najmä na západnom Slovensku. Vlk sa pohybuje v hrebeňových partiách pohorí, odkiaľ má prehľad do údolí. Hrebeňmi pohorí sa dostávajú vlčie svorky občas až po Bratislavu. Najsilnejšia populácia je vo východoslovenskom kraji.

 

II/9      a) Bažant poľovný - biológia a etológia

Zverou sú bažanty z rodu Phasianus, Syrmaticus, Chrysolophus a Gennaeus. Rod Phasianus zastupuje u nás bažant obyčajný Phasianus colchicus. Tento druh má pôvod v ázijských štátoch. Na území s pôvodným rozšírením vytvára asi 30 rás. Z nich sa niektoré dovážali do rôznych krajín takmer na celom svete, chovali sa v zajatí a vypúšťali sa do voľnej prírody. Najznámejšou rasou je bažant kolchidský - Phasianus colchicus colchicus. Je to ľahší typ bažanta. Na prsiach má medené zafarbenie, biely obojok mu chýba. Krídlové krovky má okrové, alebo hnedavé. Je to forma, ktorá bola dovezená do starého Grécka a starého Ríma z Kaukazu. Pred 600 rokmi bol dovezený do Čiech, kde bol chovaný v bažantniciach. Phasianus colchicus mongolicus tzv. mongolský je fažším typom bažanta obyčajného. Vyznačuje sa bielym obojkom na krku, ktorý však nie je spojený. Krídlové krovky sú svetlé, alebo biele. Vo farmových chovoch sa s ním dosiahli prekvapivo dobré výsledky. Je však ťažšie adaptabilný vo voľných revíroch bez intenzívnej starostlivosti. Phasianus colchicus hagenbecki - bažant obyčajný obojkový - charakterizovaný je nepre­rušeným bielym obojkom a výrazným bielym superciliálnym pásom (nad okom). Phasianus colchicus torguatus - bažant obyčajný juhočínsky - má obojok bielej farby vpredu prerušený, superciliálny pás je, avšak menej výrazný. Phasianus colchicus versicolor - bažant obyčajný pestrý s prevládajúcou zelenou farbou na chrbte. Existuje ešte mnoho iných rás, z ktorých väčšina nebola do voľnej prírody v Európe vypúšťaná. V umelých chovoch sa vyštiepila forma Phasianus colchicus tenebrosus, ktorý je celý čiernej farby bez bieleho obojka na krku. Kohúty všetkých foriem majú lícnice bez peria červenej farby. Bažant obyčajný je stredne veľký vták, samec má hmotnosť 1200-1800 gramov a samica 950-1150 gramov. U bažanta je vo sfarbení pohlavná dvojtvárnosť - dimorfizmus. Samec - kohút je pestro zafarbený, hlavu má čiernu, vrch hlavy hnedý s kovovým leskom. Na krku má čiastočný, alebo úplný biely obojok. Tento môže aj absentovať. Hruď má medenočervenú s purpurovým leskom. Chrbát s hnedými perami s čiernym stredom, trtáč bronzovočervený, premiešaný so zeleným leskom. Krídla má okrové, chvost má hnedookrový so zeleným nádychom. Samica - sliepka je pieskovohnedá s prostriedkom jednotlivých pier s hrdzavým nádychom. Spodok má bledý. Dĺžka chvosta kohúta je okolo 50 cm, pri sliepke 25 cm. Kohúty tokajú od polovice marca. Tokanie sa skladá z hlasového prejavu a zo zatrepotania krídlami. Kopulácia prebieha na zemi tak ako u iných kurovitých vtákov. Žijú polygamne. Sliepka sa po kopulácii utiahne a hľadá si miesto na hniezdenie. Hniezdo si postaví v plytkej jamke v tráve, alebo v krmovinách. Znáša 8-15 vajec, na ktorých sedí 23-27 dní. Kuriatka sú nekŕmivé. Sliepka ich vodí a hľadá im potravu, ktorú reflexívne žerú. Vo dvoch týždňoch poletujú. Do jesene sa osamostatňujú a nadobudnú svadobný šat. Dospievajú vo veku 10 mesiacov. Bažanty sa najviac vyskytujú na južnom a juhozápadnom Slovensku. Do kopcov sa nerozširujú. Vyskytujú sa do nadmorskej výšky 500 m, výnimočne až 700 m nad morom. Vyhľadávajú krajinu poľnohospodár­sku so zastúpením mimolesnej zelene, dostatkom vody a kriačinových porastov.

 

b) Líška hrdzavá - biológia a etológia

Líška obyčajná patrí medzi šelmy psovité. Poľovný zákon ju radí medzi zver srstnatú škodlivú. Líška je hrdzavohnedého a hrdzavožltého zafarbenia so strieborným nádychom, širokou škálou farebnej variability. Podhrdlie a brucho má bielej farby. Hmotnosť približne 4-10 kg. Chvost má pomerne dlhý, osrstený dlhou srstou. Všetky zmysly má výborne vyvinuté. Je inteligentná a len vďaka mimoriadnej adaptabilite je v súčasnej silne pozmenenej krajine stále početne zastúpená. Párenie líšok prebieha v januári - februári, nazývame ho kvapkovanie. Líška je gravidná 56 dni. Mláďatá sa rodia v počte 3 až 8 v brlohu, ktorý si líška vyhrabe, alebo okupuje hotový brloh. Dĺžka chodieb býva 4 m a viac. Niekedy sa nasťahuje aj do jazvečích hradov. Mláďatá otvárajú oči na 12 deň. Matka ich dojčí 1-2 mesiace. Pohlavne dospieva vo veku 10 mesiacov. O mláďatá sa stará samica, ale aj samec sa zdržiava v blízkosti a prináša potravu. Líška nosí mláďatám mäsitú potravu. V priebehu roka však v potrave nie je prieberčivá a žerie všetko, čo sa dá skonzumovať. Má rada ovocie i lesné plody. Hlavnou zložkou potravy sú malé zemné hlodavce. Dokáže však loviť aj vtáky, plieni hniezda a trúfa si aj na zver, ktorá je od nej väčšia. Je mimoriadne vynaliezavá. V období odchovu mláďat dokáže uloviť pomerne veľa zajacov. Okrem obdobia odchovu mláďat je viac užitočná, ako škodlivá. V bohatých zajačích revíroch vždy boli primerané stavy líšok, ktoré sú veľmi dôležitým indikačným činiteľom zdravotného stavu zveri, sú selekčným činiteľom a požieraním zdochlín majú v prírode nezastupiteľnú sanitárnu funkciu. Pri nedostatku potravy vo voľnom revíri sa odváži ísť za domácou hydinou do ľudských sídiel. Dokázala sa adaptovať na hľadanie potravy na smetiskách, kde okrem odpadkov jedál nachádza ako zdroj potravy potkany. Vyskytuje sa vo všetkých typoch poľovných revírov od nížin až po vysoké hory. V lesnom prostredí si konkuruje s kunou lesnou. Naopak, rys ju likviduje ako potravného konkurenta. Líška je kruto prenasledovaná človekom. Usmrcovaná je najrozličnejšími spôsobmi. Nepožíva vôbec obdobie ochrany, ani počas odchovu mláďat. Napriek tomu je natoľko vynaliezavá, že toto kruté obdobie dokáže prežíval. Okrem človeka nemá vážnejšieho nepriateľa. Trpí však mnohými chorobami, z ktorých niektoré sú veľmi nebezpečnými nákazami prenos­nými aj na človeka. Medzi nimi dominuje vírusové infekčné ochorenie besnota. Často trpí prašivinou, množstvom vonkajších i vnútorných parazitov. V zimnej srsti líška poskytuje vy­hľadávanú kožušinu.

 

c) Lyska čierna a čajka smejivá - biológia a etológia

Spôsob života lysky čiernej

Lyska čierna patrí medzi chriašteľovité vtáky a medzi zverou je jediným zástupcom radu chriašteľov. Je čiernej farby, chrbát má sivočierny s olivovo zeleným leskom. Zobák a čelová doštička je biela. Hmotnosť má 300-800 gramov. Na suchú zem nevychádza. Uprednostňuje stojaté vody, v čase ťahu, niekedy aj počas hniezdenia ju nájdeme na riekach. Hniezdo si stavia v porastoch tŕstia. Je sťahovavá. Znáša 5 - 8(až12) vajec, na ktorých sedí 22-25 dní. Živí sa vodným hmyzom. Patrí medzi lovnú pernatú zver.

 

Spôsob života čajky smejivej.

Čajka smejivá patrí medzí našu pernatú škodlivú zver. Asi z 8 druhov čajok, ktoré majú výskyt na Slovensku je jediným druhom, ktorý bol medzi zver zaradený. Patrí medzi stredne veľké vtáky s hmotnosťou 211 až 340 gramov. Farba hlavy a časti krku je čokoládovohnedá. Okolo oka je belavá obrúčka. Ručné letky majú čierne konce. Inak sú biele, na chrbte sivé. Žijú v kolóniách, hniezdia na zemi, zdržiavajú sa y okolí vodných tokov a rybníkov. Najväčšia hniezdna kolónia na Slovensku je v Piešťanoch na Sĺňave. Potravou čajky smejivej sú všetky dostupné živočíchy. Žerie rybky, vodný hmyz, stepný a poľný hmyz, hraboše, myši, plieni hniezda iných vtákov. Môže byť škodlivá pre jarabičiu i bažantiu zver. Požiera aj zdochliny. Je mimoriadne adaptabilná. Potravu si hľadá aj na skládkach odpadu. Je mimoriadne agresívna a z obsadených stanovíšť vytláča iné druhy živočíchov. Hniezdi v apríli. Znáša 2-3 vajcia, na ktorých sedí 22-24 dní. Mláďatá sú krmive. Výchova mláďat trvá 5 týždňov. Pohlavne dospieva v jednom roku.

 

II/10    a) Jarabica poľná, kuropta horská - biológia a etológia

Jarabica poľná - biológia

Jarabica poľná je našou pôvodnou zverou. Patri medzi hrabavce. Hmotnosť má 350 gramov. Zafarbenie je sivohnedé s chrakteristickou hnedou škvrnou na hrudi u samcov. Okrem tejto škvrny, ktorú sliepočky nemajú, alebo ak je, nedosahuje rozmery ako u samčekov, rozpoznávame pohlavia aj podľa sfarbenia ramenných kroviek. Tieto sú pri kohútikoch pozdĺžne pásikované (pásik ide okolo strednej kostrnkovej čiary), u sliepočiek majú pásiky tvar rebríčka (obr. 21). Žijú monogamne v pároch. Párenie začína vo februári tzv. párikovaním. Je to známka začínajúceho pohlavného prebúdzania sa. Vlastné párenie sa deje v apríli a začiatkom mája. Samička znáša do priehlbinky v zemi v poraste trávy, alebo poľnej kultúry 16-20 vajec, na ktorých sa striedajú 22-25 dní. Kuriatka sa liahnu naraz a hneď po osušení nasledujú slie­počku. Mláďatá sú nekŕmivé. Od 14dnídokážu lietať. Starostlivosť k nim prejavujú obidvaja rodičia. V prípade, že samička zahynie, samec preberá starostlivosť o kuriatka. Jarabice žijú v rodine celé leto a koncom leta - v auguste sa spájajú do kŕdľov. V jednom kŕdli je aj niekoľko desiatok jarabíc. Mláďatá jarabice sa živia hmyzom. Pri ne^; dostatku hmyzu (potravy živočíšneho pôvodu) hynú. V letnom období sa preorientujú na se­mená burín. V zimnom období sa živia se­menami burín. Jarabica má veľa nepriateľov. Je prirodzeným zdrojom potravy pre jastraby, sokoly, líšky, vrany a podobne. Najviac im však škodí veľkoplošná aplikácia insekticídov, ktoré ničia spektrum hmyzu a tým zdroj živočíšnych bielkovín pre mláďatá. Ošetrovaním poľných kultúr proti hmyzu poľnohospodári zničili väčšiu časť jarabičej populácie. V súčasnosti žije na Slovensku asi 5 % pôvodnej populácie jarabíc. Jarabica je obyvateľom otvorenej krajiny. Žije na poliach, vystupuje až do predhorí. Posledné fragmenty jarabičích populácií sa zachovali na ruderálnych plochách, kde je dostatok hmyzu a burín. V poslednej dobe sa robia kroky na záchranu jarabice s intenzívnym farmovým chovom a zazverovaním vhodných poľovných revírov. Okrem predátorov jarabica poľná trpí mnohými chorobami a parazitmi, ako ostatná hrabavá zver.

 

Kuropty: Obdobie párenia apríl, počet hniezdení v roku 1, znáša 6 – 14 vajec, dĺžka inkubácie 24 dní na slovensku nehniezdi , hmotnosť jedinca 0,4 kg , je to nepôvodný druh

 

b) Pernaté dravce, rozdelenie

U nás žijúce dravce môžeme laicky rozdeliť na orly, jastraby, myšiaky, háje, kane, sokoly (obr. 19). Orly sú najväčšie, rozpätie krídiel je okolo 2 metrov. Pri pasívnom lete - plachtení majú doširoka roztvorené krídla. Vidíme krídla, rovnomerne široké po celej dĺžke. Chvost je stredne dlhý, hlava trčí do­predu, 5 až 7 ručných letiek majú prstovito roztiahnutých. Jastraby sú značne menšie, v rozpätí do 1,2 metra. Plachtiť zvyknú iba v období svadobných hier. Vtedy rozoznáme dlhý chvost, široké, pomerne krátke krídla, hlava je vtiahnutá, 5 ručných letiek je prstovito roztiahnutých. Ak jastraba pozorujeme pri voľnom lete v teréne zvyčajne prudko vesluje kríd­lami, len chvíľami zaplachtí. Myšiaky radi plachtia v skupinách. Majú krátky a široký chvost, hlavu vtiahnutú, stredne dlhé široké krídla, ktoré nemajú doskovitý tvar, ako u orlov. Rozpätie je do 1,3 metra, 4 letky majú prstovito roztiahnuté. Háje lietajú kolísavým letom, majú dlhé užšie krídla so štyrmi roztiahnutými letkami na konci krídla a majú dlhý chvost vykrojený do vidlice (obr. 20). Orly lovia korisť najčastejšie na zemi. Za korisť im slúžia stredne veľké cicavce, ako zajace, králiky, sysle, chrčky, mačky, mláďatá raticovej zveri. Občas plienia hniezda vtákov. Jastraby lovia na zemi i vo vzduchu. Lovia aj v korunách stromov. Jastrab lesný i jastrab krahulec častejšie lovia vtáky, menej často cicavce. Jastrab lesný loví holuby, jarabice, bažanty, drozdy, králiky, zajace ale aj sysle a hraboše. Krahulec loví drobné vtáctvo - vrabce, sýkorky, drozdy, zelienky, pinky, hrdličky, a podobne. Myšiaky sú prispôsobené na lov zemných cicavcov. Lovia hraboše, myši, sysle, chrčky. Háje sú zberačmi zdochlín najmä v okolí vodných tokov. Živia sa rybami, obojživelníkmi, plazmi, drobnými cicavcami a vtákmi. Kane sú prispôsobené na lov na zemi. Lovia hmyz, drobné cicavce a vtáky. Sokoly myšiare lovia myši a hraboše. Lastovičiare, sokoly kobce a sokoly sťahovavé lovia lietajúce vtáky. Sokoly rárohy lovia zemné cicavce, najmä sysle a chrčky, v menšej miere vtáky do veľkosti holuba. Kane pri vhodnom počasí radi plachtia, inak poletujú kolísavým letom s neustále menenou výškou nad zemou. Majú dlhé úzke krídla a dlhý chvost. Rozpätie majú okolo 1 meter. Na konci krídla majú prstovito roztiahnuté 3 alebo 4 letky. Sokoly sú charakterizované prudkým priamočiarym letom. Plachtia málokedy, najčastejšie vidíme plachtiť sokoly myšiare. Rozpätie krídiel majú do 1 metra. Majú krátky chvost, vtiahnutú hlavu, krídla dlhé úzke, končisto ukončené. Zvyčajne letia veslovacím letom bez prerušenia. Letky nemajú prstovito roztiahnuté.

 

c) Fretka - biológia a etológia, význam v poľovníctve

Fretka je domestikovaná tchorovitá šelma. Jej pôvod nebol donedávna známy. Posledné výskumy potvrdzujú, že medzi tchorom obyčajným a fretkou sa nevyskytujú rozdiely. Vzájomne sa bez problémov krížia, majú rovnakú dĺžku gravidity (rozdielnu od iných druhov tchorov), ich mláďatá sú plodné, medzi lebkou fretky a tchora obyčajného nie sú rozdiely. Niektoré literárne pramene mylne uvádzali, že fretka je domestikovanou formou tchora stepného. Fretka sa vyskytuje v rôznych farebných formách, od bielej až po divé sfarbenie, ako tchor obyčajný. Vo farmových chovoch sa chová fretka ako kožušinové zviera. Domestikáciou sa u fretky potlačila kúsavosť, ale nestratila na svojej chuti prenasledovať zver. V zajatí sa chová skromne, k človeku prejavuje prítulnosť, dá sa s ňou chodiť aj na prechádzky, keď je voľne pustená. K jej domestikácii došlo pravdepodobne v Ázii. Chovaná bola za účelom poľovania tzv. fretkovania. Fretkovanie je špeciálny - v súčasnosti legálny spôsob poľovania na králiky. Fretkovať možno aj na ondatry. Fretkovanie spočíva vo vpustení hladnej fretky do králičej nory. Fretka je opatrená náhubkom, aby sa nemohla zakusnúť do králika a hrkálkou, aby sa vedelo kadiaľ sa pohybuje, ak sa fretkuje medzi kríkmi, alebo tam, kde je vysoká tráva. Králiky, ktoré zacítia pach fretky vybiehajú z brlohov, pričom sa lapajú do sietí, alebo sa lovia odstrelom.

 

II/11    a) Rys ostrovid - biológia a etológia

Rys má hmotnosť 20-30 kg, telo má zvyčajne hrdzavosivej farby s tmavými škvrnami, ktoré môžu niekedy chýbať. Na ušniciach má čierne štetôčky, na lícach „bokombrady“ - dlhšiu srsť, chvost má krátky. Má vynikajúci zrak a sluch, ale slabší čuch. Rys ostrovid osídľuje stredné a vyššie polohy pohorí. Nížinám sa vyhýba. Žije samotársky, samica žije so svojimi mláďatami. Brloh si robí v húštine, v skalách, v dutých stromoch, alebo v zemi. Aktívny je za súmraku a v noci. Párenie prebieha vo februári marci a apríli. Gravidita trvá 70-74 dní. Samici sa rodia 2-4 mláďatá v máji až júni. Samica ich dojčí 2-3 mesiace. Mláďatá zostávajú so samicou do druhého roka života. Pohlavne dospievajú ako dvojročné. Živia sa cicavcami i vtákmi. Za potravu im slúžia malé zemné cicavce, zajace, diviaky, mláďatá zveri jelenej. Niektoré jedince sa špecializujú na srnčiu zver. Lovia vtáky ktoré sú im dostupné do veľkosti hlucháňa. Potravných konkurentov, najmä líšku zabíja.

 

b) Vývoj danielieho parožia

Vývoj parožia u daniela začína vo veku jedného roka, v máji rok po narodení. Prvé parohy rastú približne do konca augusta, keď ich daniel vytĺka. Sú to parohy ihličiaka, dlhé bývajú do 20 cm. Ihlice zhadzuje v apríli a v tretom roku života mu narastá druhé parožie, ktoré má tvar osmoráka s očníkom, nadočnikom a lopatkovitou vidlicou na konci, tzv. vareškár. Vo štvrtom roku života nasádza parožie lopatára a očníkom a strednou vetvou a lopatou (obr. 18). Mohutnosť parožia sa zvyšuje do 7 až 10 rokov života. Potom na hmote parohov ubúda do veku približne 15 rokov, keď z parohov zostávajú slabé kmene bez lopaty Daniel sa môže dožiť 20 rokov. Staršie jedince parohy skôr zhadzujú i skôr nasádzajú, ako mladšie. Parohy dospelého daniela majú hmotnosť do 5 kg.

 

c) Pernaté dravce – siluety, spôsoby lovu a zloženie potravy

Pozri otázku II/10 b.

II/12    a) Čas ruje, rodenia mláďat, vytĺkania a zhadzovania parožia u jednotlivých druhov raticovej zveri

U jelenej zveri je ruja od polovice septembra do plovice októbra. Mláďatá sa rodia v máji. Jelene vytĺkajú parohy v júli až auguste, zhadzujú od februára do apríla. U srnčej zveri je ruja od polovice júla do polovice augusta. Mláďatá sa rodia v máji a v júni. Srnce vytĺkajú parohy v apríli až máji, zhadzujú od októbra do decembra. Daniele majú ruju v októbri až novembri. Mláďatá sa rodia v máji. Parohy vytĺkajú v septembri, zhadzujú ich v máji. U losa je ruja v septembri. Mláďatá sa rodia v máji až júni. Parohy vytĺkajú v auguste, zhadzujú v decembri. U jelienka bielochvostého je ruja v novembri. Mláďatá sa rodia v máji. Parohy vytĺkajú v júni, zhadzujú v januári.

 

b) Medveď hnedý - biológia a etológia

Medveď hnedý je jediným zástupcom medveďovitých v našej zveri. Staré samce v našich podmienkach môžu dosiahnuť maximálnu hmotnosť 350 kg. Žije v nadmorskej výške 700-1500 metrov. Teritórium medveďa je 15-30 km². Svoje teritórium si označuje značkami na stromoch -driape kôru. Žije samotársky, iba samica žije s mláďatami. Párenie prebieha v máji až júli. Mláďatá sa rodia v januári - februári v počet 1-2 (až 3). Gravidita trvá 6,5 až 9 mesiacov, z toho plod sa vyvíja 8-10 týždňov pred pôrodom. Do toho času je v stave latencie. Mláďatá sa rodia s hmotnosťou asi 0,5kg. Medveď je aktívny v noci. Napriek tomu, že je šelmou, konzumuje takmer všetko. S obľubou konzumuje lesné plody, zelené časti rastlín, vyhrabáva zemné hlodavce, konzumuje med včiel, zdochliny a dokáže aj aktívne loviť. Pri útoku vie byť rýchly a pružný. Keďže je inteligentný a veľmi prispôsobilý v husto obývanej krajine, ako je Slovensko sa časť populácie orientuje na hľadanie zostatkov potravy okolo ľudských sídlisk, chát, navštevuje sady, záhrady kde zbiera ovocie, napáda domáce zvieratá, ovce, alebo jalovice, domáce včelstva. Má veľkú silu. V jesennom období sa dokáže vykŕmiť a na odľahlom mieste si pripraví brloh k zimnému spánku, na ktorý sa ukladá v závislosti na povetrnostných podmienkach. Podľa počasia trvá zimný spánok 75-120 dní. Je to nepravý zimný spánok, pri ktorom nie sú reakcie zvieraťa v útlme. Počas zimného spánku sa rodia mláďatá. Medveď nemá prirodzených nepriateľov. Z ekologického hľadiska stojí na vrchole potravného reťazca. Človeka sa nebojí, hoci sa mu vyhýba. Ak nezistí dostatočne včas prítomnosť človeka, ak sa človek nevedomky priblíži pod kritickú únikovú vzdialenosť, stávajú sa prípady, že najmä samice, ktoré vodia mláďatá, človeka napadnú s úmyslom eliminovať ho. človeka nezožerie, bezvedomého často prikryje haluzami. Trpí mnohými ochoreniami, vonkajšími i vnútornými parazitmi. Nakaziť sa môže prašivinou, besnotou, trichinelózou, črevnými parazitmi a pod.

c) Kuna lesná a kuna skalná - biológia a etológia, rozpoznávacie znaky

Kuna skalná i lesná patria medzi stredne veľké lasicovité šelmy s hmotnosťou približne 1,5 kg, samice sú menšie. Aj potravným zameraním a spôsobom života sú si podobné. Kuna lesná je na rozdiel od kuny sklanej prispôsobená ako jediná u nás žijúca lasicovitá šelma na lov v korunách stromov. Dokáže ľahko šplhať v korunách a na vzdialenosť 3,5 metra preskakovať z konára na konár. Tu plieni hniezda, chytá dutinové vtáky a cicavce. Korisť však hľadá aj na zemi. Kuna skalná loví korisť na zemi, chytá najmä drobné hlodavce, ale aj vtáky. Kuna skalná je na rozdiel od kuny lesnej častejším návštevníkom ľudských sídiel. Obidva druhy rozpoznávame najmä podľa škvrny na hrdle (obr. 22). Pri kune lesnej je škvrna menšia, viac-menej zaokrúhlená, žltej farby. Pri kune skalnej je pretiahnutá až na predné končatiny a je bielej farby. Kuna lesná má dlhší chvost, chodidlá medzi prstami má na rozdiel od kuny skalnej osrstené a na vnútornej strené chodidla jej rastie tuhá srsť. Zreteľné sú aj osteologické odlišnosti na lebke.

 

II/13    a) Kačice - biológia a etológia

Kačica divá je obyvateľom stojatých i tečúcich vôd a produktivitou diviny patrí medzi významné druhy úžitkovej pernatej zveri. V našich poľovných revíroch sa nachádzali vždy vysoké stavy kačice divej. Zasahuje od nížin až do predhorí a vo vhodných podmienkach sa vyskytuje i vo vyšších polohách. Hmotnosť má od 850 - do 1500 gramov. Káčer je o štvrtinu ťažší, ako kačica. Kačica divá žije v pároch, hoci káčer sa o potomstvo nestará. Párikovanie začína v októbri - novembri, keď sa tvoria páry, čo z fyziologického hľadiska nie je celkom ujasnené. V marci dochádza k páreniu, ktoré je pomerne hlučné a predchádza mu intenzívny tok. Samica sa po spárení uchýli na skryté miesto, ktoré býva na najrozličnejších miestach a tu znáša do plytkej jamky 8 až 15 vajec. Hniezdo býva umiestnené na zemi v tŕstí, v porastoch burín, žihľavy, pri kmeňoch stromov, na svahoch, často na stromoch, v rázsochách vetiev, na šikmých konároch, na stohoch slamy, v bútľavinách, vo vtáčích búdkach a podobne. Inkubácia trvá 22 až 26 dní. Na vajciach sedí iba samica. Pri opustení hniezda zakrýva vajcia vlastným perím, ktoré si natrhá z podbrušia. Hniezdo býva niekedy vzdialené od vody aj niekoľko sto metrov. Káčatá sa liahnu naraz. Kačica ich odvádza k vode, kde sa zdržiavajú až do doby, keď sú schopné lietať. Káčatá sa živia vodným hmyzom, larvami a najrozličnejšou bielkovinovou potravou živočíšneho pôvodu. Káčatá sú závislé na kačici, ktorú všade nasledujú. Schopnosť lietania získavajú v 8 týždni života. Káčery sa v čase hniezdenia združujú v kŕdľoch. Na výchove mláďat sa nepodieľajú. Zvlášt­nosťou pri kačici divej je výmena peria. Drobné obrysové perie mení dva razy do roka. Na jar aj káčery preperujú do letného operenia, ktoré je farebne podobné opereniu kačíc. Majú však viacero znakov, podľa ktorých sa dá káčer od kačice odlíšiť. Napr. krídelné krovky sú bledé, jednofarebné. Letné operenie káčat je podobné samiciam. V septembri - októbri kačice divé pŕchnu do svadob­ného šatu, v ktorom pretrvajú až do jari. Veľké perá - letky pŕchnu kačiciam tak, že približne v júli až v auguste letky kačice menia naraz. V tom čase strácajú schopnosť letu, ktorú nadobúdajú po narastení letiek v druhej polovici augusta. V jesennom a zimnom období sa u nás vyskytujú kačice severských populácií. Naše populácie sa posúvajú ďalej na juh. Pri zamrznutí stojatých vôd sa koncentrujú na tečúcich tokoch. Často v tisícoch odpočívajú na ľade. Za potravou zalietajú na polia. Dospelé dávajú prednosť rastlinnej potrave. Živia sa obilovinami, kukuricou, konzumujú veľké množstvá semien burín, ktoré nachádzajú v hojnom množstve aj priamo na brehoch vodných tokov. Majú viacero nepriateľov. Sú to všetky šelmy a dravce, krkavcovité vtáky, ježe. Trpia viacerými chorobami. Medzi nebezpečné ochorenia patrí botulizmus.

 

b) Vývoj parožkov srnca

Parohy srnca tak, ako u ostatnej parohatej zveri vyrastajú samčom z pučnice, ktorá je súčasťou čelovej kosti. Srnčom začínajú parohy rásť vo veku 4 mesiace. Tieto prvé parohy nazývame gombičkami, mávajú dĺžku maximálne 4 cm a nemusia preraziť kožu. Gombičky srnec vytĺka v novembri - decembri. V januári hneď po ich zhodení začnú srncovi narastať parohy ihlicovitého tvaru, podľa ktorých nazývame srnca ihličiakom. Ihlice bývajú dlhé približne 10 cm. Niektoré dobre založené srnce už v tomto veku nasádzajú parohy šestoráka (obr. 23). Ihlice rastú pokryté lykom do mája, u dobre založených srncov až do júna. Preto poľovník musí pri love srncov dokázať stanoviť vek srnca, aby v domnení, že sa jedná o choré zviera, neulovil mladého srnca, s neukončeným rastom parohov. Ihlice srnec nosí do novembra. Po ich zhodení mu narastajú parohy šestoráka. Tie vytĺka v apríli až máji. Parohy s väčším počtom vetiev, ako šestorák z pravidla srnčom nenarastajú. S pribúdajúcim vekom srnec parohy skôr zhadzuje (v októbri) a skôr vytĺka (začiatkom apríla) (obr. 24).

Vytĺkanie sa deje tak, že srnec vyzretými parohami, ktoré sú ešte obalené odumretou kožou -lykom trie o najrôznejšie predmety. Ak má prístupné dreviny, tak o kôru krov a stromov. Pritom si odiera lyko z parohov a často stromy a kry poškodí. Farba parohov pod lykom je biela. Postupne stmavne. Parohy srnca majú kmeň dlhý 20-30 cm. Ich veľkosť a kvalita kulminuje medzi 4 až 8 rokom v závislosti na mnohých okolnostiach. U nížinných populácií nastáva kulminácia kvality parohov v mladšom veku, ako u populácií, ktoré žijú vo vyššej nadmorskej polohe.Časti parohov - paroh nasadá na pučnicu pečaťou. Pečať je obrúbená ružicou. Základom paroha je kmeň, z ktorého vyrastajú vetvy. Srnčí paroh má prednú a zadnú vetvu. Na parohu sú ryhy a perly. Vetvy a kmeň sú ukončené hrotmi (obr. 25).

 

c) Sokolovité dravce - biológia a etológia

Zo sokolovitých dravcov sú zverou podľa §19 zákona o poľovníctve myšiare archaicky ozna­čené Cerchneis. Znamená to, že zverou sú sokol myšiar, sokol bielopazúravý a sokol kobcovitý. Ostatné druhy sokolov, ako sokol sťahovavý, sokol rároh, alebo sokol lastovičiar zverou nie sú. Zo sokolovitých dravcov sa u nás vyskytuje 8 druhov, z nich 5 druhov u nás aj hniezdi. Sú to sokol sťahovavý, sokol rároh, sokol tmavý, sokol myšiar, sokol bielopazúrový, sokol kobcovitý, sokol kobec a sokol lastovičiar. Sú to malé a stredne veľké vtáky, ktoré majú úzke krídla, značne končité, výkroj na vnútornej zástavici majú iba na prvej, prípadne druhej letke. Na vrchnej čelusti majú pred hákom zúbok (zárez). Nozdry majú okrúhly tvar, v prostriedku s vyvýšeninou (tuberculum). Zafarbenie očnej dúhovny hnedočierne, oko veľké, okolo oka lysá koža. Prsty na nohách sú dlhé a mocné, pazúry silné. Od oka sa po lícach tiahne viac, alebo menej zreteľná tmavá škvrna - fúz. Hniezda si nikdy nestavajú, okupujú cudzie hniezda, alebo sa nanášajú na skalách, alebo na zemi. Vajcia majú typické hnedo-červené zafarbenie.

 

II/14    a) Drop fúzatý - biológia a etológia

Drop veľký je jediným zástupcom radu dropov u nás. Zaradený je medzi veľkú pernatú úžitkovú zver, ktorá požíva celoročnú ochranu. Drop veľký je vlastne najväčší európsky vták, ktorý patrí medzi najväčšie lietajúce vtáky sveta. Samec má hmotnosť 16 až 22 kg, samica 8 kg. Je hrdzavohnedo zafarbený, krycie perá sú žltohrdzavé, pásikované a mramorované, hlava a brucho sú bielej farby. Letky sú tmavosivé, krídelné krovky sivobiele. Pri koreni spodnej čeľuste má ozdobné perie s riedkymi perútkami, tzv. fúzy. Dropy veľké obývajú stepi, u nás poľnohospodársky obrábané polia. Vyžadujú veľké prie­hľadné priestranstvá. V pohlavnom živote žijú polygamický. Väčšinu roka sa zdržiavajú v kŕdľoch, samce zvlášť a samice zvlášť. V čase toku v apríli sa kŕdle rozpadávajú. Samce a samice sa zbližujú na tokaniskách. Tokajúce samce budili vždy záujem poľovníkov. Samce počas toku nafúknu hrvoľ, vyvrátia krídla a obnažia biele krovky a zodvihnú chvost a podchvostové biele krovky, takže celkove pôsobia bielym dojmom. Samice sa po oplodnení osamostatňujú a v plytkej jamke si postavia hniezdo, do ktorého znesú 2, alebo 3 vajcia. Na vajciach sedia 23 až 24 dní. Mláďatá dropa veľkého sú nekŕmivé, samica ich vodí a hľadá im potravu. 10 týždňové mláďatá sú už schopné poletovania. Za potravu im slúži najrozličnejší hmyz, a jeho vývojové štádiá. Neskôr sa preorientovávajú na rastlinnú potravu, ale živočíšnou potravou neopovrhnú ani v dospelosti. Počas zimného obdobia sa koncentrujú na zimoviskách, ktoré obsádzajú po viac rokov. Pod­mienkou úspešného zimovania je vhodná štruktúra kultúr na zimovisku. Intenzívny spôsob obhospodarovania ornej pôdy dropovi neprospieva. Ešte v 50-tych rokoch žilo na Slovensku do 1000 kusov dropa veľkého. Jeho stavy sústavne klesajú. V súčasnej dobe je na väčšine lokalít vyhynutý. Početnosť sa odhaduje na niekoľko exemplárov. Pokusy s umelým chovom u nás nepriniesli žiadúce výsledky.

 

b) Vývoj parožia jeleňa

Základ parohu jeleňa tvorí kmeň, ktorý dosahuje dĺžku približne 1 m. Báza kmeňa sa nazýva pečať, ktorá je obrúbená ružicou. Na kmeni rozoznávame perly, ryhy a vetvy. Spodná vetva sa nazýva očnica. Očnica sa vyskytuje pri každom paroží, ktoré nie je abnormálne, okrem ihličiaka. Ďalšou pravidelnou vetvou je stredná vetva. Vyrastá z kmeňa približne v strede kmeňa medzi očnicou a korunou. Medzi strednou vetvou a očníkom sa nachádza nadočnica. Jej neprítomnosť nie je na závadu. Štvrtú vetvu nazývame vlčou vetvou, alebo vlčníkom. Ak je vlčia vetva rozdvojená, rátame ju do koruny a hovoríme o tzv. poschodovej korune. Kmeň jelenieho parohu je zakončený korunou. Slabšie založené jedince a mladé jelene mávajú kmeň zakončený vidlou (rozdvojením). V korune vyrastajú tri a viac vetiev. Podľa tvaru kmeňa v korune a spôsobu vyrastania vetiev koruny existuje mnoho typov koruny. Pri rozšírenom kmeni hovoríme o lopatovitej korune. Vetvy v korune sa môžu ešte deliť. Ak je vlčia vetva rozdelená do priečnej vidlice a kmeň zakončený vidlicou, tiež hovoríme o korune. Podľa tvaru a charakteru parohu sa dá usúdiť na príslušnosť jedinca k poddruhu, alebo typu jeleňa. Charakteristickými znakmi sa vyznačujú aj jelene z niektorých regiónov. Jelene maraly a wapiti nenasádzajú korunu a za štvrtou vetvou lomia kmeň dozadu. Introdukcia týchto poddruhov poznačila aj naše populácie jeleňov. Jelenie parohy majú hmotnosť 6-8 kg, u silných parohov i 12 kg. Podľa počtu výsad na parohoch hovoríme o šestorákovi, osmorákovi, desatorákovi, dvanástorákovi a tak ďalej. Ak na pravom a ľavom parohu nie je rovnaký počet výsad, potom vyšší počet výsad násobíme dvomi a hovoríme o nepárnom osmorákovi, nepárnom desatorákovi a tak ďalej. Parohy vyrastajú z pučnice,ktorá je súčasťou čelovej kosti. Vyrastajú iba samčom. Každoročne narastú a každoročne odpadnú. Prvé parohy narastajú jelienkovi v druhom kalendárnom roku života (obr. 26). Sú to ihlice, jeleň sa nazýva ihličiak. Narastajú pokryté lykom. Lyko je koža, popretkávaná cievami. Rastúci paroh je mäkký. Pred ukončením rastu osifikuje (skostnatie). Po vyzretí sa krvné cievy zasušia, koža odumrie a z parožia sa olupuje. Pod olúpaným lykom je paroh bielej farby. Paroh je kostný útvar. Po krátkom čase stmavne. Jeleň parohy vytĺka (zbavuje lyka) v júli. Nosí ich do apríla, kedy ich zhadzuje. Ihneď mu začnú narastať druhé parohy, ktoré majú tri výsady a hovoríme o šestorákovi. Ihlice u ihličiaka sú dlhé 20-30 cm i viac. Kmene u šestoráka sú dlhé 50 cm. Kvalitne založené jelene môžu nasadiť v druhom paroží (ako trojročné) osmoráka, ba i desatoráka. Štvorročné jelene nasádzajú už parohy desatoráka, i dvanástoráka. Podľa dĺžky kmeňa a hrúbky kmeňa ešte ľahko vizuálne rozoznáme, že sa jedná o mladého, rastúceho jeleňa, ktorý energiu získanú z potravy vkladá do stavby kostry a nemôže vybudovať mohutné parožie .Päťročné jelene (nasadzujú štvrté parožie) už nasádzajú pomerne mohutné parohy s dĺžkou kmeňa okolo 80 cm a s plným počtom vetiev. V tomto veku pri myslenom horizontálnom rozpolení parohu je viac hmoty umiestnenej v hor­nej polovici parohu a menej hmoty v dol­nej polovici parohu. S pribúdajúcim vekom približne do veku 10-12 rokov jeleňovi ešte zvyknú pribúdať vetvy, ale len v korune. V období, keď jeleň nasadí najmohutnejšie parohy nazývame ob­dobím kulminácie. Kvalitatívne kulminuje trofej jeleňa vo veku asi 12 rokov. Potom postupne ubúda hmoty parožia, a to na­jskôr v hornej polovici parohu, čo je zre­jmé skracovaním vetiev v korune a redukciou ich počtu. Takémuto jeleňovi hovoríme spiatočník. Vývoj spiatočníka ak sa jeleň dožije dôjde až do štádia tzv. šabliara, keď sa na kmeni okrem očnice nevyskytujú žiadne vetvy. Býva to vo veku 16-18 rokov (obr. 27).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

c) Vydra riečna - biológia a etológia

Vydra riečna je naším pôvodným živočíšnym druhom. Patrí medzi lasicovité šelmy, je pri­spôsobená k životu vo vodnom prostredí. Je strednej veľkosti, hmotnosť má 2 až 6 kg, má valcovité telo, krátke nohy, stredne dlhý chvost, medzi prstami má plávaciu blanu. Žije v dierach, ktoré si vyhĺbi v brehoch potokov a riek. Je nočným zvieraťom. Rozmnožovanie nie je celkom objasnené. Obdobie párenia nie je celkom známe. Gravidita trvá 60 až 87 dní. V podzemnom brlohu rodí samica 2 až 5 mláďat. Kojí ich 7-8 týždňov. Mláďatá žijú s matkou 6 až 9 mesiacov. Pohlavne dospievajú dvoj až trojročné. Vydra osídľuje jednotlivé povodia podľa zarybnenia a čistoty vody. Prechádza z jedného povodia do druhého aj cez pohoria. Živí sa prevažne rybami. Stopy po vydre a po konzumácii potravy možno nájsť na brehu tokov. Od 50-tych rokov došlo k silnému úbytku vydier na Slovensku. Dnes sa vyskytuje len zriedkavo. Je predátorom vodnej fauny, nielen rýb, ale aj cicavcov a vtákov, ktoré vo vode alebo v jej blízkosti zastihne.

 

II/15    a) Myšiak lesný a myšiak severský - biológia a etológia

Myšiak hôrny a myšiak severský patria medzi pernatú škodlivú zver. Okrem nich sa na našom území stretávame s ďalšími druhmi myšiakov, ktoré medzi zver nie sú zaradené a to je myšiak ruský, ktorý je menší a myšiak hrdzavý, ktorý je väčší od myšiaka lesného. U nás hniezdi iba myšiak hôrny. Myšiaky sú stredne veľké dravé vtáky. Majú hmotnosť 0,7-1,3 kg, v rozpätí krídiel majú 1,2-1,4 metra. Myšiak hôrny sa na našom území vyskytuje po celý rok. Myšiak severský, ktorý je hniezdičom tundry a tajgy k nám zalieta na zimu, keď sa vo svojej domovine nedostane ku zdroju potravy k zemným hlodavcom. Myšiaky sú zavalitej postavy, majú krátky chvost a stredne dlhé široké krídla uspôsobené k plachtivému letu. Zafarbenie myšiakov je veľmi variabilné od takmer bielych po tmavohnedé. Pri myšiakovi hôrnom je variabilita výraznejšia, ako pri myšiakovi severskom. Rozoznávacími znakmi sú operenie beháka. Kým myšiak hôrny behák nemá operený, myšiak severský ho má z prednej strany a z bokov operený. Myšiaky prsty operené nemajú. Myšiaky sa vo fylogenetickom vývoji vyvinuli na lovcov drobných zemných hlodavcov, k čomu sa uspôsobila aj ich morfológia. Let majú pomalý, beháky majú dlhé, prsty krátke, ale mocné so silnými pazúrmi. Na korisť sa vrhajú zhora tak, že terén pozorujú z vyvýšeného miesta, za vetra dokážu motýlkovať (plachtením stáť na jednom mieste), alebo jednoducho pri chôdzi po zemi korisť zberajú, či za ňou poskakujú. V prípade nedostatku zemných hlodavcov, medzi ktoré patria hraboše, myši, chrčky a sysle, pri myšiakovi severskom hrabošom podobné lumíky sa odvážia aj na väčšiu korisť, ako sú mladé zajace, mláďatá bažantov, alebo na jarabice. Rýchlosťou letu jarabicu nedostihne, ale pri vysokej snehovej prikrývke, keď sú jarabice na snehu zreteľne vidieť a tieto sú nedostatkom potravy zoslabnuté, narobí škody aj na populácii jarabice poľnej. Myšiak hôrny hniezdi na stromoch a v lesoch s väčšou, či menšou výmerou i na stromoch osamotene rastúcich, v stromoradiach i na kríkoch. Hniezdi v nížinách i v pohoriach. Hniezdo si stavia sám v apríli. V druhej polovici apríla znáša samica 4 vajcia, na ktorých sedí 28-31 dní. Mláďatá kŕmi najrôznejšou potravou, v ktorej prevažujú myši, hraboše, chrčky a sysle. Myšiaky považujeme za dôležitého predátora drobných hlodavcov. Z toho dôvodu ho nemožno odstreľovať. V bažantniciach ho možno odchytávať do jastrabích košov.

 

b) Svišť vrchovský - biológia a etológia

Svišť vrchovský je najväčším zástupcom hlodavcov medzi zverou, (väčší je bobor a nutria, ktoré nie sú zverou). Svišť patrí do čeľade vevericovitých a je príbuzný s veveričou a sysľom. Svišť vrchovský má hmotnosť 3,5 až 7 kg. Je hnedočierneho zafarbenia s pieskovožltými a hrdzavohnedými odtieňmi. Má okrúhlu hlavu, zavalité telo, stredne dlhý chvost a mocné nohy. Žije v kolóniách, obýva nory, s dĺžkou až 35 metrov. Chodby mávajú veľa odbočiek. Svište sa vyskytujú v nadmorskej výške od 1600 metrov nad morom. Žijú nad hranicou lesa, pretože z nižších polôh boli činnosťou človeka, najmä pastierstvom vytlačené. Svište sú pravými zimnými spáčmi. Paria sa koncom apríla a začiatkom mája ešte v zimných obydliach. Gravidita trvá 35 až 42 dní. Samica vrhá 4 až 6 mláďat. Mláďatám sa otvárajú oči pomerne neskoro. Mláďatá sú dojčené asi 6 týždňov. V tom čase sa preorientovávajú na rastlinnú potravu. Svište sa koncom leta vykŕmia a v októbri sa v skupinách 5 až 15 jedincov ukladajú na zimný spánok v zimných dierach, ktoré si vystelú senom. Telesná teplota svišťov počas zimného spánku poklesne približne na 4° C. Prespia 5-6 mesiacov v roku. Prirodzenými nepriateľmi sú najmä orly skalné, rysy, líšky. Najviac im škodia ľudské aktivity.

 

c) Mačka divá - biológia a etológia

Rozdiely si všímame na živom zvierati v prírode, na zvierati usmrtenom a na kostre. Mačka divá pôsobí v prírode majestátnejším, mohutným dojmom. Dané je to dĺžkou srsti, ktorú má aj v letnom šate podstatne dlhšiu, ako mačka domáca. Zvlášť na chvoste sú pesíky dlhé, čo robí chvost hrubým. Pritom chvost mačky divej na rozdiel od mačky domácej pôsobí krátkym dojmom. Ak môžeme pozorovať mačku usmrtenú, základnou farbou mačky divej je pieskovožltá s nezreteľnými pásmi (obr. 29). Aj napriek farebnej variabilite pásy nie sú zreteľné, súvislé a husté. Tmavý pás, ktorý sa tiahne po chrbte prechádza pri mačke domácej až na chvost, pri mačke divej končí pri koreni chvosta. Dĺžka chvosta mačky divej nepresahuje polovicu dĺžky tela, kým chvost mačky domácej je dlhší, ako polovina dĺžky jej tela. Čierna škvrna na chodidle zadnej končatiny pokrýva pri mačke domácej celé chodidlo až po pätu, kým pri mačke divej nepresahuje polovicu dĺžky chodidla. Výrazné znaky sú na leb­ke. Jednoduchým rozozná­vacím znakom je, že spodná čelusť sa udrží postavená na bazálnej časti čeluste, kým pri mačke domácej sa prevráti. Markantné sú rozdiely vo veľkosti zubov, charaktere niektorých švov, otvorov a významný je aj rozdiel v objeme mozgovne v prospech mačky divej.

 

II/16    a) Malé šelmy

Ondatra pižmová - biológia

Ondatra je nepôvodný druh vodného hlodavca. Pochádza zo severnej Ameriky. V r. 1905 ju vysadili pri Dobríši v Česku a odvtedy začala svoju púť po Európe. Na Slovensku sa vyskytuje od roku 1921. Hmotnosť má 1 až 1,6 kg. Má dlhý chvost, hustú srsť, nohy a chvost sú osrstené riedko. Pári sa od marca do augusta, Gravidita trvá 3-4 týždne, tri razy do roka vrhá 5-6 mláďat. Mláďatá sa od troch týždňov živia okrem materinského mlieka aj rastlinnou potravou. Pohlavne dospievajú ako 5 mesačné (4 až 8). Živia sa rastlinnou aj živočíšnou potravou. Žije v brlohoch, ktoré si vyhrabáva v brehoch potokov, riek a rybníkov.

 

Vydra riečna - biológia

Vydra riečna je naším pôvodným živočíšnym druhom. Patrí medzi lasicovité šelmy, je pri­spôsobená k životu vo vodnom prostredí. Je strednej veľkosti, hmotnosť má 2 až 6 kg, má valcovité telo, krátke nohy, stredne dlhý chvost, medzi prstami má plávaciu blanu. Žije v dierach, ktoré si vyhĺbi v brehoch potokov a riek. Je nočným zvieraťom. Rozmnožovanie nie je celkom objasnené. Obdobie párenia nie je celkom známe. Gravidita trvá 60 až 87 dní. V podzemnom brlohu rodí samica 2 až 5 mláďat. Kojí ich 7-8 týždňov. Mláďatá žijú s matkou 6 až 9 mesiacov. Pohlavne dospievajú dvoj až trojročné. Vydra osídľuje jednotlivé povodia podľa zarybnenia a čistoty vody. Prechádza z jedného povodia do druhého aj cez pohoria. Živí sa prevažne rybami. Stopy po vydre a po konzumácii potravy možno nájsť na brehu tokov. Od 50-tych rokov došlo k silnému úbytku vydier na Slovensku. Dnes sa vyskytuje len zriedkavo. Je predátorom vodnej fauny, nielen rýb, ale aj cicavcov a vtákov, ktoré vo vode alebo v jej blízkosti zastihne

 

Kuna lesná a skalná

Kuna skalná i lesná patria medzi stredne veľké lasicovité šelmy s hmotnosťou približne 1,5 kg, samice sú menšie. Aj potravným zameraním a spôsobom života sú si podobné. Kuna lesná je na rozdiel od kuny sklanej prispôsobená ako jediná u nás žijúca lasicovitá šelma na lov v korunách stromov. Dokáže ľahko šplhať v korunách a na vzdialenosť 3,5 metra preskakovať z konára na konár. Tu plieni hniezda, chytá dutinové vtáky a cicavce. Korisť však hľadá aj na zemi. Kuna skalná loví korisť na zemi, chytá najmä drobné hlodavce, ale aj vtáky. Kuna skalná je na rozdiel od kuny lesnej častejším návštevníkom ľudských sídiel. Obidva druhy rozpoznávame najmä podľa škvrny na hrdle (obr. 22). Pri kune lesnej je škvrna menšia, viac-menej zaokrúhlená, žltej farby. Pri kune skalnej je pretiahnutá až na predné končatiny a je bielej farby. Kuna lesná má dlhší chvost, chodidlá medzi prstami má na rozdiel od kuny skalnej osrstené a na vnútornej strené chodidla jej rastie tuhá srsť. Zreteľné sú aj osteologické odlišnosti na lebke.

 

b) Tchory žijúce na území SR – biológia a etológia, rozpoznávacie znaky

Na Slovensku žijú tri druhy tchorov a to tchor obyčajný, tchor stepný a tchor norok. Posledný menovaný nie je zverou a pravdepodobne už na Slovensku vyhynul. Obidva druhy tchorov sú tvarom tela a veľkosťou podobné. Hmotnosť majú 500 až 1300 gramov. Líšia sa zafarbením a spôsobom života. Tchor obyčajný je tmavohnedý, papuľu, kraje ušníc a nadočnicové oblúky má svetlé, vyskytuje sa všade v menšej, či väčšej hustote. Pári sa v marci až apríli. Gravidita trvá 42 dní. Samica vrhá 3 až 8 mláďat, ktoré cicajú 4-5 týždňov. Po troch mesiacoch sú samostatné. Potravou sú mu najrozličnejšie druhy stavovcov i hmyzu. Odváži sa aj na stredne veľký druh zveri. V ľudských sídlach sa živí myšami, potkanmi, hydinou, slepačími vajcami a podobne. Tchor stepný sa šíri nížinami. Do ľudských sídiel nepreniká, drží sa skôr v okolí vodných tokov. Sleduje kolónie sysľov a areál obývaný chrčkami, živí sa aj obojživelníkmi. Zafarbený je žemľovožlto. Maska na nose, predné a zadné nohy a zadná polovica chvosta sú tmavo zafarbené. Tchor stepný žije v zemných dierach. Pári sa vo februári až marci. Gravidita trvá 38 dní. Samica vrhá 8 až 11 mláďat. Ich početnosť je ovplyvnená početnosťou chrčkov a sysľov. Ak tieto v agrocenózach absentujú, tchory stepné z krajiny miznú.

 

c) Jastrab lesný a jastrab krahulec - biológia a etológia

Obidva druhy sú zverou. Predstavujú dravé vtáky, ktoré sú veľmi dobrými lovcami vtákov a cicavcov vo vzduchu, v korunách stromov i na zemi. Morfologické znaky obidvoch druhov, t.j. kratšie široké krídla a dlhý široký chvost umožňujú týmto vtákom rýchly štart, značné zrýchlenie, možnosť robiť prudké obraty a prudké brzdenie. Majú zavalitú postavu, dlhé a mocné beháky, dlhé prsty s dlhými pazúrmi. Sediacim siaha koniec zloženého krídla asi do dvoch tretín chvosta. Poznáme ich podľa sírovožltej farby dúhovky, ktorá u starých jastrabov prechádza do oranžovej. Dospelé majú na hrudi a bruchu priečnu vlnkovanú kresbu na bielom podklade. Mladé jastraby do jedného roka majú fľaky na hrudi a bruchu pozdĺžne. Medzi obidvomi druhmi je veľký rozdiel vo veľkosti. Zároveň u obidvoch druhov je značný veľkostný pohlavný dimorfizmus. Samec krahulca má hmotnosť približne 120-150 gramov, samička 240-280 gramov. Samec jastraba má hmotnosť 650-750 gramov, samička jastraba má hmotnosť 1000-14000 gramov. Obidva druhy žijú akoby skrytým spôsobom života. Toto zdanie je dané tým, že sa zväčša pohybujú v lesných porastoch a aj vo voľnej krajine lietajú nízko nad zemou. Vo väčších výškach ich môžeme vidieť iba pri prelietaní na väčšie vzdialenosti a pri svadobných letoch. Obidva druhy si stavajú hniezda. Hniezda umiestňujú zväčša pri kmeni stromu na tichom nerušenom mieste. Najmä krahulce uprednostňujú pri stavbe hniezda ihličnany. Jastraby začiat­kom apríla, krahulce začiatkom mája znesú 4, pri krahulcovi 6 vajec, na ktorých sa rodičia striedajú 42 dní. Mláďatá sú krmive, potrebujú zo strany rodičov veľkú starostlivosť. Zo začiatku potravu prináša iba samec, keď mláďatá podrastu lieta na lov aj samica. Mláďatá jastraba opúšťajú hniezdo po 6 týždňoch, mláďatá krahulca po 4 týždňoch. Jastraby sa živia myšami, hrabošmi, chrčkami, sysľami, zajacmi, králikmi, jarabicami, bažantami, holubmi, sojkami a podobne. Lovia aj domáce holuby a domácu hydinu. V lokalitách, kde niektorý druh potravy prevláda sa špecializujú. Krahulce lovia prevažne drobné vtáky tak, že sa ich snažia prekvapiť. Lovia sýkorky, pinky, strnádky, drozdy, sojky a hrdličky, počas zimy sa zameriavajú na vrabce v okolí ľudských sídiel. Obidva druhy sú dôležitým prvkom ekologického systému, stoja na vrchole potravného reťazca, vykonávajú v prírode regulačnú, selekčnú a sanitárnu funkciu. Krahulec požíva celoročnú ochra­nu. Jastraba ešte možno odstreľovať od 1.11. do 28.II. a v bažantniciach ho možno celoročne chytať do jastrabích košov. Najviac mu škodia ľudia najmä poľovníci a holubári ničením hniezd.

 

II/17    a) Tetrov hlucháň - biológia a etológia

Hlucháň obyčajný patrí medzi veľkú úžitkovú pernatú zver. Je najväčíšm zástupcom hrabavcov medzi našou zverou. Hlucháň je tmavohnedosivo zafarbený s kovovým leskom peria. Nad okom má bradavicovitú červenú obočnicu. Na brade má predĺžené perie. Na hrudi má belavé fľaky. Zobák má svetložltej farby. Sliepka je hnedohrdzavo zafarbená s priečnymi prúžkami. Má mimikrové zafarbenie. Hlucháne obývajú pohoria s lesnými kultúrami, ktoré im zabezpečujú dostatok potravy, dostatok kľudu a možnosti na hniezdenie. Tieto nároky sú o to výraznejšie, že hlucháne sú stále vtáky. Tok hlucháňa prebieha od marca do mája v závislosti od počasia. Hlucháne tokajú najmä na stromoch, ale aj na zemi. Na tokanisko prilietajú samce i samice večer. Nocujú na stromoch blízko seba. Hlucháne začínajú tokať ešte za tmy a končia pri rozvidnení. Tokanie hlucháňa sa skladá z dvoch častí, z hlasovej a tichej. Hlasovú časť hluchánej piesne delíme na klepkanie (klipkanie), trilok a výlusk. Klepkanie začína pomaly a zrýchľuje sa - trilok a končí poslednou zvukovou časťou - výluskom. Nasleduje bezhlasová fáza - brúsenie. Pri brúsení je hlucháň najviac vzrušený, výbežok sánky pri tomto vzrušení čiastočne zakryje zvukovody, čo asi na 3 sekundy spôsobuje čiastočnú hluchotu tokajúceho hlucháňa. Na svitaní sliepky zlietajú zo stromov a kvokavo sa ozývajú, kohúty zlietajú zo stromov za sliepkami a dochádza ku kopulácii. Oplodnené samice si vyhľadávajú tiché chránené a nerušené miesta v lese, kde si v plytkej jamke vybudujú hniezdo. Znášajú 6 až 12 vajec. Inkubácia trvá 26-28 dní. Kuriatka sú nekŕmivé, sliepka im zabezpečuje ochranu, zohrieva ich a vyhľadáva im potravu. Hluchánie kuriatka konzumujú bielkovinnú potravu živočíšneho pôvodu, teda rôzne druhy hmyzu, larvy a podobne, 16 dňové kuriatka sú už schopné letu. V kŕdli sa zdržiavajú do jesene. Postupne sa preorientujú na rastlinnú potravu, rôzne druhy lesných plodov. V zimnom období konzumujú pupene, ihličie a podobne. Populácie hlucháňov ovplyvňujú mnohé faktory. Na prírastok v každom roku vplýva počasie v štádiu prvých týždňov vývoja kuriatok. Daždivé a chladné počasie v niektorých rokoch celkom eliminuje prírastok. Naopak teplé a slnečné počasie v tomto období zabezpečí dobrý vývoj mláďat. Hlucháne slúžia za potravu širokej škále predátorov. Od veľkých šeliem, ako vlk a rys, cez líšku, kunu, jastraba, orla, krkavca, až po túlavé psy. Hlucháň je vo vzťahu k prostrediu značne konzervatívnym druhom Zásahy pri intenzívnom obhospodarovaní lesa, najmä vyrubovanie starých porastov, zvýšený hluk, používanie ťažkých mechanizmov, holoruby, monokultúry a podobne vytlačili hlucháne z mno­hých, dá sa povedať z väčšiny lokalít, na ktorých sa vyskytoval ešte pred 50 rokmi.

 

b) Vývoj rohov muflóna

Roh je útvar z premenenej kože na rohovinu, nazývame ho tuľajka. Tuľajka obopína kostný výrastok čelovej kosti. V mladom veku jedincovi rohatej zveri narastá na čelovej kosti výrastok, ktorý rastie do dĺžky a hrúbky niekoľko rokov (obr. 30). S ukončením rastu kostry jedinca ukončuje svoj rast. Z vonkajšej strany je pokrytý rohovinou - tuľajkou, čiže rohom. Tuľajka rastie od bázy, to znamená od miesta, kde sa spája s kožou na čele jedinca. Rastie po celý život jedinca v rôznom veku a rôznych ročných obdobiach sa rýchlosť rastu odlišuje. Najstaršia je rohovina na konci tuľajky, najmladšia pri jej báze. Roh muflóna je hnedej farby, s bledším, či tmavším odtieňom. Má priečne prstencovité vrúbkovanie a v pozdĺžnej osi má skrutkovité - špirálovité točenie. Rast rohu muflóna je v období dostatku potravy rýchlejší, ako v období strádania. Z toho dôvodu na­chádzame na rohu hlbšie ryhy, podľa ktorých možno odrátať vek muflóna. V prvom roku života narastú rohy muflóna do dĺžky približne 10-15 cm. Prírastok rohu v druhom roku života je u muflóna najdlhší a takmer vždy je pre kvalitu muflónej trofeje najdôležitejší. Jeho dĺžka býva 30 cm. Každý ďalší prírastok je už kratší, ako predchádzajúci. Od veku približne 7-8 rokov bývajú prírastky na dĺžke rohov kratšie, ako úbytky na konci rohov. Keďže konce rohov sú najstaršie, rohovina sa postupne olupuje a rohy sa skracujú. Obvody rohov pri báze bývajú 22 až 27 cm. Dĺžka rohov dospelých baranov býva 70 až 90 cm.

 

c) Kormorán veľký, čajka smejivá – biológia a etológia

Pozri tabuľku v prílohe

II/18    a) Tetrov hoľniak - biológia a etológia

Tetrov obyčajný patrí medzi hrabavce, zaraďujeme ho medzi lesné kury. Zafarbenie samcov je čierne, spodné krídlové krovky biele, zápäsťový kĺb je biely rovnako, ako podchvostové krovky. Nad okom má karmínovočervenú neoperenú nadočnicu (malinu). Zobák je krátky, čierny, tri krajné páry chvostových pier sú lýrovito zahnuté smerom von. Samica je hrdzavohnedá s tmavohnedými priečnymi pásikmi - má mimikrové zafarbenie. Tetrov má hmotnosť 800 až 1300 gramov. Veľkosťou sa vyrovná bažantovi. Vyhľadáva rozmanité listnaté a ihličnaté lesy s mokradinami, pasienkami, lúkami, rašeliniskami. Hniezdenie začína tokom v marci a apríli. Kohúty tokajú na zemi na čistinkách, holiach, lúkách. Tokať začína za úsvitu. Na tokanisko sa podľa sily populácie zlieta aj niekoľko desiatok kohútov. Počas toku sa ozývajú šuikaním a bublaním. Spúšťajú pritom krídla, dvíhajú chvost a nafukujú krk. Pritom behajú, vyskakujú a preletujú. Žijú polygamický. Oplodnené sliepky vyhľadajú nevyrušované dobre skryté miesto, kde si v plytkej jamke pripravia hniezdo. Začiatkom mája znášajú 6-12 vajec, na ktorých sedia 25-27 dní. Kuriatka sú nekŕmivé, sliepka ich vodí, ochraňuje a hľadá im potravu, 16 dňové kuriatka poletujú. Živia sa najrozličnejšou prístupnou živočíšnou potravou. V rodinách sa zdržiavajú až do jesene. Postupne sa preorientujú na rastlinnú potravu. V zimnom období sa živia pupeňmi stromov a bobuľami rôznych drevín. Nocujú spoločne na stromoch (hradujú). Stanovišťu sú nadmieru verné, v nárokoch na prostredie sú konzervatívne. Zmeny v prostredí - meliorácie, zúrodňovanie ich z mnohých lokalít celkom vytlačili. Patria medzi lovnú zver ale v súčasnosti sa ich lov obmedzuje opatreniami ministra pôdohospodárstva. Majú veľa prirodzených nepriateľov. Sú potravou pre rysa, líšku, kunu, orla, jastraba. Najviac trpia činnosťou ľudí. Trpia chorobami ako kokcidióza, črevné parazity, vonkajšie parazity a podobne.

 

b) Ondatra pižmová - biológia a etológia

Ondatra je nepôvodný druh vodného hlodavca. Pochádza zo severnej Ameriky. V r. 1905 ju vysadili pri Dobríši v Česku a odvtedy začala svoju púť po Európe. Na Slovensku sa vyskytuje od roku 1921. Hmotnosť má 1 až 1,6 kg. Má dlhý chvost, hustú srsť, nohy a chvost sú osrstené riedko. Pári sa od marca do augusta, Gravidita trvá 3-4 týždne, tri razy do roka vrhá 5-6 mláďat. Mláďatá sa od troch týždňov živia okrem materinského mlieka aj rastlinnou potravou. Pohlavne dospievajú ako 5 mesačné (4 až 8). Živia sa rastlinnou aj živočíšnou potravou. Žije v brlohoch, ktoré si vyhrabáva v brehoch potokov, riek a rybníkov.

 

b) Vývoj chrupu jeleňa a srnca

Poznanie vývoja chrupu raticovej zveri má pre poľovníka veľký praktický význam, pretože podľa neho možno pomerne presne určiť vek jedinca. Jeleň má po narodení v mliečnom chrupe v každej polovici chrupu v hornej čeľusti jeden očniak, tri stoličky a v spodnej čeľusti 4 rezáky a tri stoličky. Zadná - tretia - stolička je trojdielna. Tieto stoličky nazývame čreňové zuby. Má teda 22 zubov, ktoré postupne vymieňa za trvalý chrup Mladý jeleň, ktorý vo veku niekoľkých mesiacov už konzumuje rastlinnú potravu rýchlo mliečny chrup opotrebováva. Vo veku jedného roka sa mu začínajú z pod mliečnych zubov tlačiť zuby trvalého chrupu a postupne začína výmena. Z rezákov postupuje výmena zo stredu k okrajom. Pri stoličkách postupuje výmena z predu dozadu. Ako vymení prvé črenovce, začína sa ujímať funkcie prvá stolička, ktorá je prvou trvalou stoličkou. Tretí črenový zub trvalého chrupu dorastá so šiestou stoličkou. Vo veku 30 mesiacov má jelenia zver mliečny chrup celkom vymenený chrupom trvalým. U srnčej zveri prebieha vývoj chrupu podobný spôsobom, ale trvá kratšiu dobu. V mliečnom chrupe má srnčia zver 20 zubov, chýba jej očniak v hornej čeľusti. Výmena mliečneho chrupu za trvalý začína už v 10 mesiaci života. 12 mesačné jedince majú vymené rezáky, prvé čreňové zuby, narastajú im štvrté stoličky. Vo veku 15 mesiacov chrup srnčej zveri ukončuje vývoj. V trvalom chrupe má jelenia zver 34 zubov a srnčia zver 32 zubov. U srnčej zveri sa vo väčšine prípadov (98%) nevyskytujú očné zuby v hornej čeľusti - kelce (obr. 31).

 

c) Nepôvodné druhy zveri žijúce na území SR

Zver úžitková srstnatá: daniel škvrnitý, jelienok bielochvostý, kozorožec horský, koza bezoárová, muflón obyčajný, králik divý.

Zver srstnatá škodlivá: psík medviedľkovitý,  ondatra pižmová.

Zver pernatá úžitková: morka divá, bažant, príslušníci rodov Phasianus, Syrmaticus, Chrysolophus a Gennaeus, kuropta horská, kuropta červená.

Zver pernatá škodlivá: žiadna

 

b) Rozdiely medzi jeleňou a srnčou zverou - priebeh ruje, sociálny život a teritoriálne správanie

Jeleňovité rozdeľujeme na dve skupiny podľa toho, ktoré časti rudimentov 2. a 5. prsta sa im zachovali, tzv. skupine telemetakarpálnych sa zachovali spodné časti prstov č.2 a 6.5, skupine tzv. plesiometakarpálnych sa zachovali horné časti kostičiek 2. a 5. prsta. Do prvej skupiny počítame srnca, losa a jelienka bielochvostého. Do druhej skupiny jeleňa hôrneho, jeleňa siku a daniela škvrnitého. Rozdiely, ktoré sú medzi jeleňom a srncom, sú medzi týmito dvomi skupinami. Skupina telematakarpálnych jeleňovitých (srnčia zver) sa vyznačuje okrem iných vlastností tým, že od 4 mesiaca veku rastú samčom parohy, ktoré sú krátke a nazývajú sa gombičky. Jedince ich zhadzujú skôr, ako dožijú jeden rok života. Ratica zospodu u tejto skupiny nie je celá pokrytá rohovinou. Ruja prebieha tak, že samce si vyhľadajú iba jednu samicu, s ktorou sa paria. Po spárení s jednou samicou, odchádzajú hľadať ďalšiu rujnú samicu vo svojom teritóriu. U skupiny plesiometakarpálnych jeleňovitých sa paroh tvorí u samcov až po dovŕšení fyzického veku jedného roka, vynecháva štádium gombičkára a hneď nasadzuje ihličiaka. Ratica je zo spodnej strany krytá rohovinou. Ruja prebieha háremovým spôsobom (jelenia zver).

 

c) Vývoj chrupu diviaka, určovanie veku diviaka podľa chrupu

Poznať vývoj chrupu u diviaka je pre poľovníka veľmi dôležité, pretože podľa neho dokáže pomerne presne určiť vek diviaka. Diviačia zver, ako zver raticová neprežúvavá má v chrupe rezáky aj v hornej čeľusti a má 4 črenové stoličky (obr. 32). Diviaca má v chrupe na každej strane po tri rezáky, jeden očný zub a štyri črenové zuby. Výmena zubov u diviačaťa začína v 10-12 mesiaci života výmenou vonkajších rezákov. Pokračuje výmenou očniakov a vnútorných rezákov. Zároveň začína vymieňať črenové zuby a začínajú rásť zadné stoličky. Vo veku 22 mesiacov má diviak vymenené všetky rezáky. Zadné stoličky dorastajú a postupne sa vymieňajú črenové zuby za trvalé stoličky. Vývoj chrupu sa ukončuje približne vo veku 30 mesiacov dorastením poslednej siedmej stoličky a výmenou štvrtej črenovej stoličky. Očné zuby, ktoré diviakovi rastú po celý život sa začnú vzájomne otierať približne vo veku 24 mesiacov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdroj: www.spzzv.sk/skusobny_predmet_2.doc