Kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra L.)

Tatranská kamzičia zver je pôvodná vo Vysokých Tatrách a po vypustení žije aj v Nízkych Tatrách, v Slovenskom raji a vo Veľkej Fatre a v Čechách žijú kamzíky alpského pôvodu. Kamzík je v lete pieskovo hnedý až hrdzavo hnedý, s tmavými pozdĺžnym chrbtovým pásom. Hlavu má žltobielu, s hnedým pásom na oboch stranách. V zime je tmavo hnedý. Na chrbte má veľmi predlženú srsť tzv. kamzičie štetiny. Obe pohlavia majú hákovité rožky, kamzík ich má mohutnejšie a viac hákovite zahnuté ako samica. Rožky sú kužeľovité, každý rok na jar začínajú rásť. Na rožkoch sú viac alebo menej zreteľne oddelené rožné prírastky a podľa ich počtu možno určiť vek zvieraťa. Za rožkami majú kamzíky pižmom páchnuce žľazy – figy. Svojim funkčným usporiadaním pripomínajú ratice kamzíkov modernú horolezeckú obuv a sú výborne prispôsobené pohybu na strmých skalách. Otvor v dúhovke si môže kamzík zmenšiť na úzku štrbinu, čo ho chráni pred snežnou slepotou vo vysokohorských terénoch. V nebezpečenstve vydáva výstražný hvizd. Kamzičia zver má v žalúdku bezo árové guľky, zvyšky nestrávenej potravy, ktoré vnikajú mechanickými pohybmi žalúdka a sú preparované žalúdočnými kyselinami. Kedysi sa im pripisovala liečivá moc. Kamzík dosahuje hmotnosť 20 – 40 kg. Kamzičia ruja je v novembri – decembri, oplodnenosť kamzíc trvá asi 190 dní. V máji aý júni sa vyliahnú 1 – 2 mláďatá. Kamzíčatá cicajú pol roka. Rožky im začínajú rásť v lete po vyliahnutí. Kamzíky sa živia prevažne vysokohosrskými bylinami a trávami, v zime aj lišajníkom, jarabinou, púčikmi, konármi a podobne. Rady lížu soľ. Najväčším nepriateľom kamzíčej zveri je zlé počasie, laviny, ďalej pasenie oviec a dobytka na holiach kde dochádza k prenosu chorôb a parazitov ako aj chodenie turistov a lyžiarov mimo značkovaných chodníkov. Príležitostne uloví kamzíka rys a kamzíča napadne orol. Trofejové sú u nás kamzíky veľmi slabé.

Vývoj kamzičích rožkov