Daniel škvrnitý (Dama dama L.)

Rozšírenie

Pôvodnou vlasťou danielej zveri je oblasť okolo Stredozemného mora, najmä južná Európa a Malá Ázia. Od stredoveku sa táto zver dovážala a aklimatizovala v mnohých štátoch Európy a severnej Afriky. K nám ju doviezli koncom stredoveku a chovala sa predovšetkým vo zverniciach. Od minulého storočia žije na mnohých miestach aj voľne (Malé Karpaty, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Tríbeč, Štiavnické vrchy , Zemplínske vrchy, Javorie, Javorníky).

Tvar tela danielej zveri sa s vekom mení podobne ako pri srnčej zveri alebo jelenej. Starší daniel má nápadný ,,ohryzok“. Daniel dosahuje hmotnosť 50 – 90 kg, danielica 30 – 50 kg. Majú podstatne dlhší chvost ako jelenia zver (16 – 19 cm). Daniele majú na chrbte tmavý pozdĺžny pás a kolo neho po oboch stranách tela biele škvrny v pozdĺžnych radoch. V lete sú sfarbené jasno hrdzavo, spodok chvosta a jeho okolie sú biele. V zime sú sivohnedé: biele škvrny sú nápadné alebo celkom zmiznú. Niekedy, najmä vo zverniciach sa vyskytujú aj jedno farebné, biele alebo čierne jedince. Samec nemá na krku hrivu. Majú vyvinuté pätové, medzi prstové, predkožkové, chvostové (menej vyvinuté ako jeleň) pachové žľazy. Slzníkové žľazy sú tiež len slabo vyvinuté.

Vývoj lopát

Mladým danielom začína vyrastať prvé parožie – ihlice bez ružíc, ale so zhrubnutou spodnou časťou už v máji až júni, koncom prvého roka života. Vytĺkajú si ho v auguste (vo veku asi 14 mesiacov) a zhadzujú vo veku dvoch rokov. Ďalšie parožie si daniele vytĺkajú v auguste  - septembri a zhadzujú ho v máji. Daniele s druhým parožím sú zvyčajne šestorákmi alebo osmorákmi (prípadne aj s náznakom lopatiek). Ak ide o výradového jedinca, vyrastajú mu opäť ihlice, ale s vyvinutou ružicou. Keď má daniel na konci kmeňov už náznaky lopatiek, ide o lopatkára. Až neskoršie sa stáva lopatárom. Vidliak sa pri danieloch nevyskytuje. Spiatočníkom sa daniele stávajú asi v 11 – 12 roku života. Starý lopatár má okraje čipkované, ale čipky nesmú zasahovať príliš hlboko.

Vývoj chrupu

Chrup danielej zveri je podobný ako chrup ostatných jeleňovitých druhov. Výmena mliečnych zubov sa konči v 24 – 26 mesiacoch. Zuby sa im opotrebúvajú podobne ako jelenej zveri ale o trochu rýchlejšie. Horné špičiaky (kelce) danielia zver spravidla nemá. Vzorec chrupu je  

Životné prostredie

Danielia zver obýva predovšetkým redšie a teplejšie listnaté lesy, v ktorých sú lúky a čistinky.

Spôsob života

Danielica je gravidná asi 224 dní (32 týždňov) a koncom júna máva jedno mláďa zriedkavo dve ktoré cicajú 3 – 4 týždne a zostávajú s matkou celú zimu. Mláďatá sú oddelené v čriede podľa pohlavia. Prefarbuje sa v máji až v júni a v septembri až októbri. Danielia ruja sa začína asi o mesiac neskoršie ako jelenia a trvá do polovice októbra až do začiatku novembra. V ruji daniel chrkajú to je: ozývajú sa charakteristickým hrdelným zvukom a chrapľavým chrčaním. Rujné danielice sa zhromažďujú okolo daniela, ale on ich nestráži tak žiarlivo ako jeleň svoje jelenice. Lopatáre často medzi sebou bojujú, pričom nárazy lopát a štrnganie vrúbkov počuť pomerne ďaleko. V ruji si daniela v zemi vyhrabáva plytkú jamu, do ktorej si líha, aby sa ochladil. Danielia zver pri vyrušení odbieha spočiatku ,,kozími“ skokmi tak, že vyskakuje do výšky súčasne všetkými štyrmi nohami.

Potrava

Potrava sa skladá najmä z trávnej a bylinnej paše, z rozličných lesných plodov (gaštany, šípky, hloh, jablká, hrušky, žalude, bukvice), letorastov a z poľnohospodárskych plodín, za ktorými táto zver vychádza z lesa na okolité polia. lúpaním a ohrýzaním kôry stromov spôsobuje menej škôd ako jelenia zver.

Nepriatelia a choroby

danielia zver trpí podobnými chorobami ako ostatné jeleňovité druhy, je však proti nim pomerne odolná. Strečky ju napádajú len zriedkavo.

Význam pre poľovné hospodárstvo

Význam danielej zveri pre poľovné hospodárstvo je značný. Je to najvýznamnejšia zvernicová zver, ale dobre sa jej darí aj vo voľných revíroch, preto by sa jej chov mal rozšíriť aj do ďalších lokalít. Danielia zver poskytuje lahôdkovú divinu.