Vladislav Juško sa zubrom aktívne venuje osem rokov. V Snine má veterinárnu ambulanciu, zvieraciu farmu a animo-terapeutické centrum. Domov u neho našiel aj zranený zubrí samec Matúš. Vo voľnej prírode prvýkrát stretol zubra v Poloninách pri obci Veľká Poľana.

„Archie bol zranený, mal zlomenú panvovú kosť zadnej nohy. So zlomenou nohou fungoval tri roky. Doviezli ho sem zo zoologickej záhrady. Zubry boli najprv umiestnené v malej obore pri obci Ruské. Bola to veľmi zvláštna náhoda, ocitol som sa vtedy celkom blízko, asi tri metre od neho. Mal vtedy už 14 rokov. Bolo mi ho ľúto,“ hovorí o svojom prvom stretnutí so zubrom.

„Chceli sme ho odchytiť, ale nepodarilo sa, neskôr uhynul. Potom sa zranil ďalší zubor z toho stáda, Matúš. Teraz ho máme na našej minifarme. Má osem rokov, u nás je už piaty rok. Chceme mu zohnať nejakú samicu a pokúsiť sa o rozmnožovanie. Bolo by to celkom unikátne, ak by sa nám niečo také podarilo,“ vysvetľuje veterinár.

V Poloninách sú dnes dve skupiny zubrov. Menšia črieda je pri Hostoviciach, väčšie stádo nad vodnou nádržou Starina, v zátopovej v okolí opustených obcí Zvala, Ostružnica a Smolník, kde sú veľké lúky obklopené lesmi. Dá sa tam dostať len na špeciálne povolenie. Odtiaľ príležitostne prechádzajú aj do Poľska.

„Nedávno mi ľudia poslali fotky, na ktorých je skupina 63 kusov, ktorá začala chodiť do bývalej obce Zvala. Takže sme boli celkom prekvapaní, že sa úspešne rozmnožujú a že sa im tu takto darí. Skôr sme si mysleli, že ich bude menej ako viac. Prepodkladám, že sa k nim mohli pripojiť aj nejaké kusy z Poľska.“

„Výhoda menšieho stáda pri Hostoviciach bola, že až donedávna mali všetky zubry obojky s vysielačkami. V spolupráci s Poliakmi sme ich mohli presne monitorovať a mohli sme ich aj viac pozorovať,“ hovorí Vladislav Juško.

„S obojkom tu už zostala iba jedna vedúca samica, je ale kvôli vybitej batérii nefunkčný. Podarilo sa nám získať ďalší, takže by sme jej chceli obojky vymeniť a nasadiť tento funkčný. Potrebujeme sa k nej ale dostať na dostrel, aby sme ju mohli uspať. Ešte minulý týždeň sme ju tu videli ležať na vzdalenosť asi sto merov. Odvtedy sú zubry už týžden preč. Aby sme sa k nej dostali, nastražili sme aj fotopascu, uvidíme, ako to celé dopadne.“  

„K býkom sa dá dostať oveľa bližšie, bol som od nich aj na 15 metrov. Ak by som nerešpektoval bezpečnú vzdialenosť, dostal by som sa ešte bližšie. Zubry ale dokážu okamžite vyštartovať a neuveriteľne rýchlo bežať,“  hovorí.

„Ak idete bližšie, mali by ste si vyhliadnuť nejaký záchytný bod. Strom alebo stĺp, kde by ste mohli utiecť v prípade nebezpečenstva. Pretože zubor vás veľmi ľahko doženie. Býky sa síce väčšinou tvária pokojne, no v zlomku sekundy sa to môže zmeniť a za sekundu je zviera pri vás. Predstavte si, čo sa stane, ak do vás vrazí tisíckilový býk,“ pokračuje veterinár.

„Keď máte šťastie, môžete ich pri Hostovických lúkach vidieť z auta aj na vzdialenosť 30 metrov. Je to slovenský unikát. Toto nezažijete nikde inde, aby ste takéto impozantné zvieratá mohli vidieť vo voľnej prírode úplne ako na dlani. Podobne ako v americkom Yellowstonskom parku, kde sa bizóny tiež pasú pri ceste. V lete sa pri Hostoviciach pasú väčšinou až večer, keď už nie je tak teplo,“ hovorí Vladislav Juško.

„No niekedy je to naozaj lotéria. Ešte minulý týždeň sa dali na Hostovických lúkach pozorovať tak krásne a blízko ako nikdy. A potom zmizli, odvtedy sme ich nevideli ani raz. Zimu prežívajú v Poloninách obe stáda relatívne v pohode. Problém je, že stádo pri Hostoviciach sa naučilo v zime chodiť na tamojšie družstvo na siláž.“

V poslednom čase sa okrem družstva v Hostoviciach objavila ďalšia lokalita, ktorú začali štyri zubrie býky navštevovať – družstvo v obci Pčolinné.    

„Preto ich tu družstevníci, ale ani poľovníci nemajú radi. Zubry majú veľmi dobrý čuch, vynikajúco vycítia akékoľvek kŕmenie a potravu. Okrem družstevnej siláže robia konkurenciu aj poľovníkom, tvrdia, že im znižujú úlovok. Podľa nich by tu vôbec nemali byť,“ vysvetľuje veterinár.

„Je to nádherné a majestátne zviera, ktoré do voľnej prírody Slovenska patrí. Zubry nemajú ani veľmi veľké teritórium. Vieme pomerne presne určiť, kde žijú, kade chodia a ako a kde sa počas roka presúvajú. Samica má mladé raz za dva roky.“

„Pre mňa sú tie zvieratá neskutočné. Aj keď ich niekedy vidím päťkrát do týždňa, stále som z toho nadšený. Je to všetko o vnímaní, o vzťahu k zvieratám, k prírode. Je to niečo naozaj unikátne, má to zmysel. Myslím, že by sme sa o tie zvieratá mohli starať všetci. Ako môžeme a ako vieme. Verte mi, že ak by to bolo niekde inde, vyzeralo by to celé úplne inak,“ dodáva Vladislav Juško.