V našom revíri sa veľa poľovníkov snažilo vystopovať veľkého starého kanca. Dva roky sa mu však darilo unikať, ani môj starý otec sa tromi výstrelmi netrafil. Na tohto kanca malo zálusk veľa poľovníkov, no nikto nemal to šťastie. Blúdili po lese, vyčkávali, no stále nič.
V jedno chladné januárové popoludnie sa môj otec vybral do lesa. Keďže bolo ešte skoro, v chatke si dal silnú kávu, aby v noci nezadriemal. Neskôr zamieril do neďalekej doliny. Pomaly a potichu kráčal po snehu, nikoho nikde nebolo. To v ňom vyvolávalo napätie.
Keď došiel do svojho cieľa,  urobil si pohodlie medzi starými bukmi. Zostalo už len čakať. Po chvíli počul neďaleko praskanie snehu. „Je to jelenica, alebo jeleň?“, pomyslel si otec, keď v tom  zbadal veľký čierny fľak. Áno, bol to TEN kanec a bol odo mňa vzdialený asi 50 metrov.
Otec spravil to, čo by na jeho mieste urobil každý poľovník. Zodvihol pušku, no popri tom, ako sa to snažil spraviť potichu a nenápadne, pretože sa kanec blížil po jeho stopách, si nanešťastie dýchol do optiky. Potreboval konať hneď v tom momente a tak mu nezostávalo nič iné, len vystreliť naslepo.
Zhlboka sa nadýchol, kozlicu namieril sa na svoje stopy a čakal. Keď v zahmlenom puškohľade uvidel čiernu škvrnu, vystrelil. Ozval sa tlmený pád.
Členovia PZ tento úlovok oslávili a bratsky si ho rozdelili. Radosť mali všetci, no tú najväčšiu mal však môj otec.  Kly na chovateľskej prehliadke získali zlatú medailu. Neskôr sa dostali aj na celoštátnu výstavu.