V mysli sa mi stále vynára malá lesná čistinka so zvukovou kulisou vtáčej symfónie, ktorá mi spríjemňovala chvíle čakania na srnca, ktorý mal zvláštne parožie.

Takmer denne som ešte pred svitaním prichádzal na posed, no „svojho“ jeleňa som nevidel. Len s kúskom chleba vo vrecku a mokrou obuvou od rannej rosy som bola stále na posede už pred svitaním. Oblačnú oblohu strhol prvý náznak svitania stále nič. Ďalekohľadom som prezrel lúky v okolí a hlavne okraje húštin. Svetlejšie miesta na zarosenej tráve ukazovali, kde sa v noci pásla zver. Svitlo chladné ráno a mne bolo v premočenej obuvi dosť chladno, preto som sa potešil, keď sa nad korunami stromov ukázali prvé lúče slnka. Počul som z neďalekej dediny zvon. Bolo poludnie.

Čas plynul pomaly, ale ja som stále netrpezlivo dúfal, že sa objaví. A zrazu to prišlo. O štvrtej hodine popoludní náhle z húštiny vybehla srna a hneď za ňou srnec so zvláštnym parožím. Na pohľad bolo jasné, že ide o starší kus. Srna prebehla cez lúku k okraju mladiny. Srnec ju nasledoval a ja som z neho nespúšťal oči. Bolo mi jasné, že je vhodný na odstrel. Lenže vtom srnec náhle odskočil do mladiny a ja som bol rád, že som ho aspoň videl.

Srnčia ruja bola v plnom prúde, keď mi koncom júla bola ohlásená návšteva hosťa s povolením na jeleňa. Hosťa som oboznámil s tým, že nemôže čakať kapitálny úlovok, také „rýchlovky“ predsa nebývajú často úspešné. On mi však odpovedal, že to ani nečaká a teší sa na čas strávený v prírode.

Skôr ako sa nám naskytol pohľad z posedu všimli sme si na lúke dva kusy srnčej zveri. Situáciu som skontroloval ďalekohľadom a po tom, čo srna odbehla do húštiny som povedal hosťovi, že na srnca môže pokojne vystreliť.

Ozval sa výstrel. Chvíľu sme boli ticho a potom sme sa vybrali na miesto. Našli sme šestoráka so zvláštne tvarovanými parohami-jednoducho rarita.

Hosť mal z úlovku neskutočnú radosť a ja som bol šťastný, že už ma nebude mátať srnec, ktorého som toľkokrát videl a aj napriek tomu, že to bola skutočná trofej sa mi ho nepodarilo dostať.