Najkrajšou dovolenkou pre mňa, môjho brata a nášho otca bolo každoročne pár dní strávených v našej poľovníckej chate. Po dlhšej ceste sme sa rozhodli, že si oddýchneme. Našli sme starý smrek, pod ktorý sme sa usadili. Bolo tam príjemné ticho, len v diaľke bolo počuť cengot zvoncov jalovíc a brechot psa.

Po pol hodine našej prestávky sme započul za sebou dupot a ťažké dychčanie. Myslel som si, že je to vlčiak zo salaša. No po malej chvíľke sme zostali všetci ako obarení. Okolo nás prechádzala veľká medvedica. Tesne za medvedicou sa gúľali dve malé medvieďatá. Boli asi také malé, ako šteniatka. Chvíľu len tak stáli a pozerali na nás, po chvíľke sa rozutekali, no opačnou stranou ako medvedica.

Vtedy sme dostali strach. Určite sa medvedica vráti. Tak sme sa rýchle vyškriabali všetci traja na strom a čakali sme. Keď ani po desiatich minútach nikto nešiel, zišli sme dole a odišli sme preč. Avšak skutočný šok nastal až neskôr. Asi po dvadsiatich metroch popred nás po lúke prebehla veľká mrmlajúca medvedica. Zrazu sme si všimli oveľa viac medveďov. Každý z nás si do rúk vzal veľkú haluz a obzerajúc sa na všetky strany sme čo najrýchlejšie ušli preč.

Bol to prekrásny zážitok, aj keď veľmi nebezpečný. Milujem prírodu od malička a keďže som fotograf, často si zo svojich výletov odnášam nie len krásne zážitky, ale aj spomienky v podobe fotografií. No v tomto prípade musím priznať, že ako fotograf som zlyhal.