Prvými zbraňami, ktorými pračlovek lovil, aby si zabezpečil potravu, boli rozličnéprimitívne nástroje, ako ihlice, hroty, sekery, luky, ktoré zhotovovali z kameňa a kostí. Neskôr sa zbrane začali vyrábať z bronzu a asi 1000 rokov pred n.l. zo železa. Medzi loveckou a vojenskou zbraňou nebol vlastne nijaký rozdiel.

Tieto primitívne zbrane sa používali až do 14. storočia. V 14. storočí sa aj u nás začali na lov používať kuše (samo strely). Šípy vystrelené z kuše dosiahli väčšiu začiatočnú rýchlosť , a tým aj väčšiu priebojnosť a dostrel než šípy vystrelené z luku. Kuše mali veľa výhod v porovnaní s vtedajšími palnými zbraňami, a preto sa udržali v loveckej praxi prakticky až do dnes.

Vznik a rozšírenie ručných palných zbraní, najmä v druhej polovice 14. storočia, sa spája s vynálezom čierneho prachu, ktorý sa používal ako jediné strelivo až do konca 19. storočia. Hlavne prvých ručných palných zbraní sa kovali zo železa alebo odlievali z bronzu a mali len hladký vývrt. Až začiatkom 16. storočia sa začali objavovať hlavne s drážkovým vývrtom.

Prvé zbrane – predovky – sa skladali len z hlavní bez pažby a zámok. Odpaľovali sa priložením rozpáleného želiezka, neskôr horiacim koncom knôtu k miskovitej prehĺbenine na vonkajšom povrchu hlavne, ktorá bola naplnená prachom a otvorom spojená s prachovým priestorom hlavne. Prach zapálený v priehlbinke zapálil cez otvor vlastnú prachovú náplň a spôsobil výstrel. Hlavne sa zvyčajne pripevňovali objímkami k drevenej palici, ktorej koniec sa pridržiaval pod pazuchou. Niektoré hlavne mali pri ústi hák, ktorým sa zbraň zachytila napríklad o okraj hradby, aby sa zmiernil spätný náraz. Nazývali sa hákovnice.

Okolo roku 1440 sa objavila knôtová zámka, ktorú tvoril škripec a v jeho čeľustiach bol upevnený horiaci knôt. Jednoduchým spúšťovým zariadením sa priklonil tlejúci knôt k panvičke s prachovou náplňou a spôsobil výstrel.

Prevratným vynálezom, najmä pre poľovníctvo, bolo objavenie kolieskovej zámky, ktorá sa začala používať od začiatku 16. storočia. Základom kolieskovej zámky bolo drsné oceľové koliesko, ktoré uvádzala do pohybu oceľová pružina. Koliesko sa pritom trelo o kresací kameň (pyrit) zachytený v škripci, čím vznikli iskry, ktoré zapálili prach v panvičke a odtiaľ prachovú náplň v hlavni. Koncom 16. storočia vznikla spoľahlivejšiakresadlová zámka. Otočené koliesko nahradila nepohyblivá ocieľka a škripec s pyritom vystriedal otáčavý kohútik, pomocou ktorého udieral kresací kameň o drsnú ocieľku.

Po objavení chlorečnanu draselného a výbušnej ortuti, látok schopných zapáliť sa úderom alebo pichnutím, vhodných na zapálenie prachovej náplne, vznikla perkusná (nárazová) zámka. Vývoj perkusnej zámky vyvrcholil okolo roku 1820 vynálezom čiapočkovej zápalky, ktorá je predchodkyňou dnešných poľovníckych zápaliek.

Vplyvom priemyselnej revolúcie sa ďalší vývoj palných poľovných zbraní neobyčajne zrýchlil. Roku 1832 skonštruoval francúzsky puškár LE Faucheux jednotný náboj so zápalkou s kolíčkovou nákovkou. Od tohto roku sa začali vyrábať prvé sklopné zadovky, ktoré sa volali podľa vynálezcu lefošky. Na dne náboja zboku vyčnieval kolík, ktorého druhý koniec siahal v dne náboja na zápalku. Úderom kohútika na kolík sa zapálil pušný prach v nábojnici a nastal výstrel.

Roku 1845 ďalší Francúz, Flobert, vytvoril spojením čiapočkovej zápalky so strelnou do jedného celku jednotný náboj s okrajovým zápalom. O niekoľko rokov už zostrojil zápalku so stredovým zápalom. Tieto vynálezy spolu s rozvojom priemyslu umožnili výrobu jednotných nábojov, ktorých nábojnica obsahuje všetko potrebné na výstrel, a tak sa mohli začať vyrábať zbrane nabíjané zozadu záverom.

Lankasterku vyvinuli a patentovali asi v roku 1852. Bola to sklopná kohútiková zbraň na náboje so stredovým zápalom. Skonštruoval ju Angličan Lancaster.

Lankasterky sa používajú dodnes, ale vytláčajú ich pochopiteľne nové moderné zbrane ktoré sú bezpečnejšie a bezkohútikové – hamerlesky.

Hamerlesky sa postupne tak zdokonalili, že dnes patria medzi najpoužívanejšie brokové a kombinované poľovné zbrane. Naťahujú sa automaticky. V podstate sú to pušky so skrytým kohútikom a bicím mechanizmom.

Jednovýstrelové zadovky z rokov 1860 – 1870 nahradili opakovacie zbrane. Vynález výkonného bezdymného prachu v 80. rokoch 19. storočia o krátky čas vytlačil čierny prach a začala sa výroba samočinných zbraní. Možno povedať, že na prelome 19. a 20. storočia sa v strelectve vynašlo vlastne všetko, čo používa poľovník dnes len sa to časom stále zdokonaľuje a modernizuje.

Úsilie zvýšiť pravdepodobnosť zásahu, najmä pri poľovaní na malú zver, nabitím niekoľkých guľových nábojov do vývrtu hlavne sa v praxi prejavilo už v 16. storočí. Asi v 17. storočí sa používalo sekané olovo a o niečo neskôr sa začali vyrábať broky, a to kvapkaním roztaveného olova do vody s olejom. Začiatkom 19. storočia sa zavedením odlievacích veži výroba brokov zdokonalila a odstránil sa ich nepravidelný tvar. Nevyhnutnosťou presného zamerania rástla úmerne s vývojom palných zbraní. So vznikom knôtovej zámky sa objavili náznaky dnešnej mušky a cieľnika. V 16. a 17. storočí sa bežne vyrábali dokonalejšie zbrane s mechanickými mieridlami. V USA sa už v druhej polovici 19. storočia používal puškohľad.