Bolo obdobie jesene a predo mnou bol víkend. Počasie bolo na rybačku ako stvorené a potvrdzoval to aj kalendár úspešnosti lovu. S priateľmi sme si dohodli plán na víkendovú rybačku a ja som si šiel pobaliť veci.

Na druhý deň ráno, keď sme došli na moje obľúbené miesto, ako prvé sme si rozložili stany a pripravili sme si všetko na lov. Milan, ktorý nie je síce rybárom, ale má rád prírodu, čo bolo aj jeho dôvodom ísť na tento lov s nami, šiel zatiaľ nachystať drevo na večerný ohník.

Ja spolu s Andrejom sme skúšali rybárske šťastie, no bezvýsledne. Preto sme sa radšej venovali sledovaniu okolia, ktoré je v jesennom období najkrajšie. Jedná vec však v prírode pekná nie je, a tou sú odpadky, ktoré po sebe ľudia nechávajú po ich návšteve.

Keďže sme sa úspechu nedočkali ani ráno, rozhodli sme sa teda, že sa vrátime späť domov. Zhodli sme sa však ešte na jednej veci. Že cestou domov sa zastavíme na jednom mieste, kde ako sme sa dopočuli, je vysoká pravdepodobnosť ulovenia nejakej tej šťuky. Keď sme dorazili k vode, pripravili sme si opäť potrebné veci, no ani na tomto mieste nám šťastie neprialo. Prešli sme o kúsok ďalej a začali meniť nástrahy. Ani sme si s Adrejom neuvedomili, ako blízko pri sebe stojíme. Mal ohnutý prút a jeho nástraha kdesi uviazla.

Nestihol som sa spýtať, čo sa deje, keď sa vobler uvoľnil a vyletel z vody priamo mne do tváre. Bol to taký šok, že som v tú chvíľu žiadnu bolesť necítil. Stredný trojháčik sa mi zaryl hlboko do pery a druhý zostal visieť blízko oka. Možno to vyzeralo komicky, no nám v tej chvíli do smiechu nebolo.

V blízkosti bol však človek, ktorý práve okopával záhradu, ktorý nám priniesol kliešte a pomocou nich sme trojháčik odcvakli a vytiahli. Ranu som si vydezinfikoval a aj napriek úrazu sme pokračovali v love. Žiaľ, stále bez úspechu.

A tak sme opäť zažili niečo nové a teraz už vieme, že na háčiku nemusí byť len ryba, ale občas sa tam ocitne aj rybár.