Vždy, keď som sa domov vrátil z rybačky, manželka vedela, ako sa mi darilo. Aj tentoraz uhádla, že som mal šťastie. Chytil som kapra s dĺžkou 58cm. Manželka chcela ísť so mnou a tak som súhlasil, aby sme o týždeň neskôr išli spolu. Prichystal som všetko, čo bolo potrebné vziať na rodinnú rybačku.

Sedeli sme v aute a blížili sme sa k priehrade. Už z parkoviska som videl, že moje obľúbené miesto je voľné. Rozložili sme veci a ja som do kŕmidla pripravil vlastnoručne vyrobené krmivo. Lenže v ten deň bola voda ako zakliata-nijaký záber. Manželka medzitým pripravila večeru. Po večeri som pokračoval. Po zotmení sa začali ozývať žaby a dobiedzať komáre. Mňa však nemohlo nič odradiť. Nedovidel som pomaly ani na signálky. V tom sa jedna predsa len pohla, vlasec z cievky sa začal odvíjať. Zasekol som, na druhej strane bol veľký odpor. Opatrne som vodil prút a na ňom rybu a popri tom som sa posúval po brehu.

Keďže bola tma, nevidel som, kam sa rútim. V tom som spadol do vody, no udicu som naďalej pevne držal. Rybu sa mi podarilo pritiahnuť bližšie a ja som zakričal na manželku, aby mi priniesla podberák. V tom rozospatá manželka vybehla zo stanu a športovo prišla ku mne. Už sme boli dvaja, ktorí stáli po pás vo vode.

Rybu sme mali takmer na dosah, no moja manželka nemala s podberákom žiadne skúsenosti. Tak sa stalo, že ryba sa vyvliekla a mne na udici zostal len háčik. Aj keď mi v tú chvíľu manželka nevidela do tváre, vedela, že som nešťastný. Veľmi ju to mrzelo a ospravedlňovala sa mi.

Bol som jej vďačný za účasť a ešte viac za to, že so zmyslom pre podobnú situáciu povedala: „Voda je naozaj ohromná, keď nám ušla ryba, aspoň si zaplávajme.“

Vyšli sme teda na breh, vyzliekli si šaty a naspäť sme vošli do vody. Bola naozaj fantastická!