Náš revír od susedného revíru delí rieka. Protiľahlý breh rieky, teda u susedov, je strmý svah porastený krovinatým porastom. Trnky, šípky, černičie tu vytvorili hotovú džungľu. Na našej strane je tiež pobrežný porast pomerne hustý. Hneď vedľa pobrežného porastu sú polia osiate kukuricou. Veľmi nepriaznivé podmienky pre poľovníkov, ale pre diviakov hotový raj. A nie len pre diviakov, aj medvede a vysoká si toto miesto obľúbili. Poľovanie v tejto lokalite sťažuje aj to, že polia sú z druhej strany lemované cestou európskeho významu, ktorou denne prejde aj 20 tis vozidiel. Ako kukurica začala dozrievať, tak sa v nej začali objavovať pováľané steblá. Postupne sa vytvárali holiny o priemere 10 – 20 m. Požiadavka na majiteľa poľa, aby vykosil pás kukurice od rieky sa neujala. V záujme zníženia škôd členovia nášho združenia nainštalovali elektrické ohradníky okolo polí. Majiteľ však nemal záujem o ich údržbu. Po večeroch sme na striedačku polia obchádzali, naprávali pováľané stĺpiky ohradníka a plašili diviaky petardami. Celú noc sa však strážiť nedalo.  Zver zakaždým prekĺzla do poľa na nočnú hostinu a škody zo dňa na deň narastali.        

            Prišiel septembrový spln. S kamarátom Mirom sme sa rozhodli v noci postrážiť pole. Našli sme miesto, kde bola kukurica najviac pováľaná a hodlali sme zasadnúť na trojnožky. Ako tak dávam dole z pleca trojnožku, z porastu vyliezol lanštiak. Veru som nestihol ani zamieriť a vbehol do ešte nepováľanej kukurice. „Vyzerá to nádejne“, uškŕňa sa Miro. Tak sme zasadli a čakáme na nejakého neopatrného diviačika. Autá po neďalekej ceste idú takmer v jednom kuse. Naťahovať uši nemá zmysel, spoliehame sa len na oči. Čakáme hodinu, dve a nič. Ku polnoci začala premávka na ceste rednúť a tak sem tam, v chvíľach ticha, začujeme zlomenie klasu, zafučanie či šuchot v kukurici. Na voľné priestranstvo však nevyšlo nič.

O polnoci to vzdávame. K autu to máme takmer kilometer. V noci nemám veľa chuti ísť tunelom medzi kukuricou a brehovým porastom. Jeden nikdy nevie, čo môže z húštiny vybehnúť. Poberáme sa na cestu a po krajnici, baterkami vysvietení ako svätojánske mušky, sa sunieme pomaly k autu. Polia sú aj na druhej strane cesty a z krajnice jasne vidíme tmavú hrču na pozadí svetlej pováľanej kukurice. Počkáme kým prejdú autá a baterkou posvietim na hrču. Keď sa hrča zdvihla bolo jasné že je to medveď. A nie malý medveď. Hlava mu trčala ponad ojedinelé nezvalené steblá kukurice. Svetlo baterky medveďa pošteklilo v očiach. Dal sa na všetky štyri a zmizol v húštine za poľom. Pre istotu sme pridali do kroku. Veď mať dospelého veľkého medveďa na 30 m je nie moc príjemné. Po pár metroch sme zasa zbadali niekoľko chrbtov. Opäť to neboli diviaky, ale medvedica s dvoma odrastenými mláďatami. „Balíme to tu, keď hodujú medvede, diviaky sa im pliesť do cesty nebudú“, končím poľovačku.

Miro mal na víkend program a mne sa veru samému do kukurice medzi medveďov veľmi nechcelo. V nedeľu poobede sa však Miro vrátil a hneď som ho natiahol, že či nejdeme polia strážiť. Dva krát som ho prehovárať nemusel. Mal som v pláne ešte za vidna obísť pole, ponaprávať ohradníky a na súmraku počkať pri veľkom vyváľanom fľaku.

Ohradník dostal poriadne zabrať. Vodiče boli miestami povešané na kukurici a miestami na konároch pobrežného porastu. Postupovali sme veľmi pomaly, aby sme robili čo najmenší hluk. Kráčali sme iba vtedy, keď na ceste vedľa poľa prechádzali vozidlá. Pred nami, na okraji poľa, sa vo vzdialenosti asi 40 m, zahýbala kukurica. Najprv sa vysunul rypák a potom pol tela štetináča. Už keď sa kukurica začala hýbať, som zakľakol a zamieril tým smerom. Miro za mnou asi ani nedýchal. Inokedy ma zvykne štuchnúť pod rebro, alebo zasyčať. Teraz bol ticho ako duch. V puškohľade som si obzrel lanštiaka a prilepil mu bodku za ucho. Nemohol som dlho váhať, lebo aj diviak spozoroval že je tu niečo navyše. Po výstrele diviačik ľahol a chvíľu odkazoval. Vtedy ožil aj Miro. „Prebi, možno vyjde aj druhý kus“, dostáva sa Miro do varu. „Mám iba jednu plombu“, ja mu na to. „To nevadí, veď niekomu potom zavoláš“, celkom logicky ide na to. Tak som prebil a znovu zakľakol. Pomedzi steblá kukurice vidno pobehovať nohy diviakov. Koľko ich je a aké nevedno. „Nebudeme tu čakať do tmy, poďme dať na poriadok diviaka“, vybíjam flintu a poberám sa k úlovku. Aj Miro sa už upokojil a vysmiaty láme kvety kukurice a zo zeme dvíha ulomený kukuričný klas. Lanštiačke dáva posledný hryz - poriadne hrubý klas, zálomok na ranu za uškom a nám za klobúky kvet kukurice. Takto vyzdobení sme urobili aj pár fotiek. No a potom už iba robota. Vyvrhnutie išlo rýchlo. Dokonca som si mohol v rieke aj ruky poumývať. Takú možnosť mám len málokedy. Obyčajne musí stačiť utretie rúk do trávy. Ruksak s vecami sme nechali v aute. “Veď nebudeme predsa ďaleko, ak bude treba odskočíme“, usúdili sme pri vystupovaní z auta. Ani jednému sa však nechcelo „odskakovať“ vyše kilometra k autu.  Mikroténové vrecko na vzorky KMO nosím stále vo veste. A čo sa týka ťahania diviaka volíme plán „B“.  Nejakú tú šnúrku, či povrázok máme vždy pri sebe. Na zadné nohy dávame po jednom povrázku a už ho, celkom slušne fučiac, ťaháme k ceste. Veru na štyri krát sme ho ťahali. Takmer pol kilometra okolo celého poľa to bolo. Keďže nám spoločnosť robili komáre, nezdržiavali sme sa moc. V jednej prestávke som zavolal syna, nech príde aj s vozíkom na dohovorené miesto. Keď odchádzam na poľovačku a syn je doma, zvykne sa ponúknuť, „Keby niečo zavolaj, prídem ťahať“. Odťahal si už za tie roky veru nejedného kusa. Zohratí sme celkom slušne. Keď prichádzal, dali sme mu signál baterkou. Autom len trochu pribrzdil a takmer za jazdy sme mu diviaka nahodili na vozík. Pri tej frekvencii áut sa inak ani nedalo.

Že sme si doma dali hneď zopár kalíškov na lovu zdar ani nemusím spomínať. Kalíšky mi dodali silu, lebo keď som porcoval diviačika, tak som silnejšie zapáčil medzi kosťami a pri tom som zlomil poľovnícky nožík – škoda ho. Poslúžil niekoľko rokov, ale aj to sa stáva.

Pri výstrele stál diviak mierne našikmo. I keď som mu mieril na uško, rana sa trochu zviezla a skončila asi 7 cm za uchom. Strela 30-06 11,7g Norma Vulkán však spoľahlivo trafila krčnú chrbticu a tak sa diviačik veľmi netrápil.